Matúšovho brata si zahral Čech Vojtěch Zdražil, spolužiaka zas nemecký herec Sabin Tambrea. Prečo práve títo mladíci?
Obsadiť postavu Matúšovho brata, nájsť mladého muža malého vzrastu s achondropláziou, bola neľahká úloha. Hľadali sme obyčajného muža, ľudsky sympatického, ktorý napriek hendikepu miluje život. Vojtěch zaskočil mňa aj Bartosza a všetkých naokolo svojím neuveriteľne uveriteľným herectvom. No a Sabin je veľký profesionál, herec a tiež skvelý huslista. Vyrastal v rodine hudobníkov a neskôr zažil mnoho skúseností v prostredí klasickej hudby, ktoré vedel dokonale preniesť do filmu.
Váš otec je hudobná legenda Janko Lehotský, mama je architektka, sestra Ela Lehotská je herečka, strýko Juraj Lehotský († 77) bol známy trubkár. Zdá sa, že v rodine sa dedia umelecké gény.
Naši rodičia nám dali až takú veľkú slobodu, že ani ja, ani sestra sme nemali silu vydrieť si nejaký hudobný nástroj. Na rozdiel od otca, ktorého rodičia prísne viedli k tomu, aby hral na husle a klavír. V tomto zmysle mal ráznu výchovu. Elu dali rodičia na klavír, ale nemala na to trpezlivosť. Napokon to naši vzdali a nado mnou už celkom zlomili palicu a nenútili ma hrať. Povedali si, že však uvidí sa, čo z nás bude...
A vy ste sa dali na štúdium fotografie.
Asi som k tomu inklinoval, lebo si pamätám, že ako decko som sa hral so škatuľkou od zápaliek - fotil som si ňou u babky z okna ulicu a potom som z nej vyberal malilinké nastrihané papieriky, čo boli akože fotky. (úsmev) Neskôr som sa zapísal do fotografického krúžku. Tam sme vlastne prvý raz robili niečo, čo ma bavilo. Na umeleckej priemyslovke som sa naučil kresliť, fotil som rôzne scenérie. Napríklad módu v domove dôchodcov, kde som fotil starých ľudí v kontraste s mladou modelkou. Bavilo ma, ak bolo niečo pravdivé, provokatívne. Ale chýbal mi určitý pohyb, hovorené slovo... Vôbec som netušil, kam sa budem ďalej uberať.
A celkom prirodzene ste skončili na VŠMU, na réžii.
Na poslednú chvíľu som dal dokopy nejaké fotky, práce zo spomienok a na veľké prekvapenie ma prijali. Študoval som v ročníku u profesora Dušana Hanáka, ktorý mi bol veľkým vzorom. Našiel som sa vo filmárskej práci, mám ju rád.
Aké je to byť synom slávneho kapelníka Modusu?
Niekedy to bolo príjemné, a niekedy zas istá príťaž. Mal som to rád a zároveň som to nenávidel. Keď som bol na základnej škole, neznášal som, keď si spolužiaci robili špásy – aha, hrajú Úsmev, hrajú Sklíčka! Zakaždým som im odvrkol, nech mi s tým dajú pokoj! Liezlo mi to na nervy, nemal som rád tento typ pozornosti. Na druhej strane musím povedať, že rokmi sa to menilo. Obľúbil som si skladby, ktoré otec zložil, najmä tie menej známe. Teda nie prvoplánové hity, ale skôr skryté dobré songy z rôznych etáp jeho tvorby.
