Film síce na festivale nebol ocenený, avšak to, že sa dostal medzi súťažiace snímky, je pre slovenskú kinematografiu veľký úspech. O zaujímavostiach z nakrúcania filmu, ale aj o vzťahu so svojím slávnym otcom, hudobníkom Jankom Lehotským (75) porozprával režisér pre Nový Čas Nedeľa.
Z Tallinnu ste nedoniesli ocenenie. Boli ste sklamaný?
Nedá sa to takto povedať. Ja som vlastne zistil, že som šťastnejší, keď film vidí veľa ľudí. Keď ako tvorcovia máme čo priniesť a keď sa na to má kto pozerať. To je pre mňa oveľa dôležitejšie, než keď dostanete ocenenie, ktoré určite v živote má zmysel. Ako režisér som už nejaké ocenenie dostal, je to vždy príjemné, dodá to guráž aj sebavedomie, ktoré je dôležité pre prácu. Ale oveľa krajší je samotný tvorivý proces a to, že filmu vy sami veríte. Keď máte radosť z vydarenej scény, keď ich poskladáte do veľkého filmu, to je oveľa lepší pocit, ako keď robíte niečo pre cenu, pre uznanie.
Čím je tento film iný než tie predchádzajúce?
V minulosti som nakrútil zopár hraných filmov, toto je môj štvrtý celovečerný film. Prvý, Slepé lásky, bol ešte považovaný za dokumentárny, ale mal charakter hraného filmu. Predchádzajúce sa líšia spôsobom spracovania a tak trošku aj témou. Témy, ktorým som sa venoval v minulosti, boli možno smutnejšie.
V čom boli smutnejšie?
Vo filme Zázrak ide o tému dievčaťa z polepšovne, film Nina je príbehom dievčaťa z rozvrátenej rodiny. Hlavným zmyslom týchto filmov bolo, aby téma divákmi pohla, aby sa zamysleli nad životom. Plastic Symphony je príbeh mladého muža, muzikanta z Bratislavy, ktorý hľadá svoju životnú cestu, túži po istej umeleckej satisfakcii, uznaní. Film má v sebe väčšie svetlo, je o hudbe. Ide o príbeh sebapoznania, nájdenia svojho miesta v živote, vo svete. Ukazuje dva svety – svet malý, obyčajný a svet veľký, plný lesku.
Prečo sa dal na štúdium fotografie? Aké je to byť synom slávneho kapelníka Modusu? A aký majú s otcom vzťah?
Dočítate sa v Novom Čase Nedeľa
