Ako prebiehajú vaše rodinné stretnutia, keď diskutujete o naložení s autorskými právami?
U nás panuje zhoda. Myslím si, že fungujeme dobre ako rodina, že základné hodnoty máme spoločné. Všetkým nám záleží na tom, aby Julov odkaz bol v spoločnosti ďalej prítomný, takže sa vieme zhodnúť.
S nevlastnou sestrou, o ktorej ste sa dozvedeli až po otcovej smrti, ste v kontakte častejšie?
Sestru sme získali až na prahu dospelosti, na začiatku bol hnev. Ale ani nie tak z toho, že sme o nej nevedeli, ale že sme sa o nej dozvedeli tak neskoro a nemohli s ňou tráviť viac času už v detstve. To sme sa potom sebe navzájom snažili vynahradiť. Po vysokej škole sa však odsťahovala do Austrálie. Žije pomerne cestovným životom, niekedy prichádza do Európy, vtedy sa stretávame častejšie, keď je v Austrálii, tak na komunikáciu využívame technológie.
Vás sa často pýtajú, že čo by Julo povedal, čo by si myslel… Lichotí vám to?
Nemám rada tú otázku a myslím si, že je v poriadku odpovedať, že neviem. Pretože za tých dvadsať rokov, čo tato zomrel, sa toho veľmi veľa zmenilo. A ja neviem, ako by na všetko reagoval. Môžem vyčítať z jeho diel a denníkov, ako by na niektoré veci reagoval. Vtedy môžem povedať, že tato vtedy povedal toto, zrejme by to povedal aj dnes. Ale či by to dnes naozaj povedal, za to ručiť nemôžem.
Aký bol váš vzťah s otcom?
Veľmi blízky a veľmi dobrý. Keďže mal inú pracovnú dobu ako moja mama, ktorá je lekárka, veľa času sme trávili s ním, napríklad, keď sme boli chorí. Tato nás nikdy nebral ako deti a nesprával sa k nám tak. Odmalička sa s nami rozprával ako so seberovnými. Bol to veľmi kreatívny otec. Keď sme si kreslili, tak nám potom z obrázkov urobil vernisáž. Raz sme prišli zo škôlky domov a tato nás privítal so slovami, že začaroval vajíčka. Neverili sme mu, ale keď sme išli do chladničky, namiesto vajíčok boli v obale kivi, ktoré vtedy neboli také bežné, ako sú dnes, takže pre nás to bol zázrak. Alebo na Záhorí sme chodili do „žuvačkového lesa“ s vedierkami a zbierali žuvačky, ktoré v ňom normálne rástli. (smiech)
