Čiže bol to vyslovene zábavný tato?
U nás bola vždy prísnejšia mama, tá bola na príkazy a zákazy. Tato nám vždy všetko dovolil a my sme mu vždy všetko verili. Napríklad nám hovorieval, že vie začarovať počasie, že keď napríklad začalo snežiť, tak že to on urobil. A my sme mu to všetko verili. Počas chorôb mala jeho kreativita výhody, napríklad nám doma urobil ihrisko - oprel matrac z postele o stenu a my sme sa šmýkali. Samozrejme, v tom prachu sme ešte viac kašľali. (smiech) Tato robil veľa vecí, ktoré asi neboli rodičovsky úplne správne, ale z detského pohľadu to boli veľké zážitky.
Zvykli vás zastavovať na ulici?
Samozrejme! Ako deti sme s ním neradi chodili na prechádzku, pretože trvalo strašne dlho dostať sa iba po koniec Dunajskej. Všetci ho zastavovali a on sa s každým rád porozprával. Takže my sme oveľa radšej chodili s mamou, ktorá nebola taká známa.
Ako to bolo neskôr?
Mala som 16 rokov, keď zomrel, ale veľa som od neho stihla dostať v kultúrnej oblasti. Veľa času sme trávili v knižnici, odporúčal mi rozličné knihy, veľa sme sa o nich rozprávali. Chodili sme do kina, párkrát sme boli na filmovom festivale v Karlových Varoch - len my dvaja. Najviac si pamätám, že sme sa veľmi veľa rozprávali.
Aký bol život s rodičmi – s mamou psychiatričkou a otcom hercom?
Moji rodičia boli dosť rozdielni a často sa hádali, ale spojením pre nich sme boli my deti. Deti a spoločná výchova pre nich boli veľmi dôležité, možno aj preto, že môj otec nemal deti v prvom manželstve a veľmi po nich túžil. Keď som sa narodila, mal už 45 rokov. Moja mama bola o 15 rokov mladšia a tiež veľmi túžila po deťoch. V rodinnom živote boli veľmi šťastní. Moja mama síce bola prísnejšia, ale dodnes si myslím, že je to skvelá žena a nechápem, ako zvládala domácnosť, rodinu a prácu sama.
