Len niekoľko dní po jej tichom odchode do umeleckého neba sme sa s ním zhovárali o Maríne, ako herečku familiárne volali nielen jej blízki, ale vari celé Česko a Slovensko. Lebo Marína patrila rovnako slovenskej, ako aj českej divadelnej a filmovej scéne. Rodáčka z dediny Čáry na Záhorí milovala svoje rodisko a hoci takmer celý život prežila v Bratislave, nedala dopustiť ani na Prahu. Lebo, ako sa vraví, doma si tam, kde sa dobre cítiš. A Maríne je teraz dobre v úplne inom svete.
S herečkou Máriou Kráľovičovou vás spájajú roky osobného priateľstva. Čo vám prešlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že už je na ceste do hereckého neba?
Úprimne? Radosť. V takom požehnanom veku, akého sa dožila, nejde predsa o žiadnu nečakanú udalosť ani šokujúcu správu. Kto sa narodil, umrie. Zvlášť po takom bohatom živote, aký Marína prežila, je to skutočne radosť, môcť si konečne odpočinúť.
Spomínate si na vaše zoznámenie?
Celkom jasne. Bola hosťom v mojej relácii v rádiu Twist. Nesmierne priateľská. Ľudská. Na nič sa nehrala. Stačilo vedľa nej iba sedieť a mali ste pocit, že môžete mlčať. A je vám krásne. To sa nedá s každým. S Marínou bolo aj mlčanie očarujúce. A hlboké.
Marína niekoľkokrát navštívila farnosť v Božejove, kde roky pôsobíte. Ako ste trávili čas?
Mlčaním, rozprávaním. Bola v kostole. Prechádzali sme sa v záhrade. Na jej počesť som vyvesil na fare slovenskú zástavu. Keď vystúpila z auta, pýtala sa: „Kvôli čomu to tu máš? Hráme nejaký hokej?“ „Nie, prišla si. Preto visí.“ Keď umrela, zástavu som opäť zavesil. Ostatní si možno lámali hlavu, čo sa deje, prečo tam má farár slovenskú zástavu? Nie je dôležité, že to nevedeli oni. Dôležité bolo, že som vedel ja, prečo ju tam mám. Čím som starší, tým menej sa pozerám na to, čo si kto myslí. Lebo ľudia si budú vždy niečo myslieť. Pochopiť, že to nie je dôležité, je jedna z múdrych vecí, ktoré som sa od Maríny naučil.
