Medzi vami bol rozdiel dvoch generácií. Čím to bolo, že ste si tak náramne rozumeli?
Možno práve tým generačným rozdielom, ktorý stieral predsudky. Starý človek nemusí byť nudný a „starý“, a mladý zas nemusí byť „mladý“ a hlúpy. Dokázala byť za jedno stretnutie Manon, Marínou, Júliou, Oféliou, Salome či Ranevskou. Bohatstvo našich stretnutí. Jej života. V Cafe Louvre mi pri obede recitovala. Keď ju budem chcieť znovu stretnúť, sadnem si za náš stôl. Mám to tak aj s mamou a otcom. Už roky si nedávame na Vianoce žiadne darčeky. Trávime spolu čas. Raz, keď tu nebudú, prejdem sa Prahou a oni budú so mnou. V hoteloch, v ktorých sme bývali, v Národnom divadle, v ktorom otec, zrejme ako jediný Slovák, hodil „šabľu“, alebo v Cafe Louvre, kde sme všetci spolu hrali biliard. Spomienky sú veľký dar.
O tom že ste sa od Maríny veľa o živote naučili, nepochybujem, veď ona toho mala nažité oveľa viac než vy. Čo považujete za jej osobný odkaz pre vás?
Že starý svet môže byť krásny, múdry, dôstojný, zábavný. A pri tom všetkom noblesný. Ako Marína. Ukazuje bohatstvo minulého storočia. I to, čo chýba tomu nášmu. Ako by povedal básnik Ján Kostra: „Každý deň stretnúť človeka, to stačí...“ Príliš rýchlo rúcame starý svet a lámeme nad ním palicu. Dávajme si pozor, nech nás jeho ruiny nezasypú.
Priznala sa vám, čo si z vašich stretnutí odniesla ona? Alebo to aspoň tušíte?
Chcem veriť, že sa nenudila. Rovnako ako som sa nenudil ani ja.
Bola známa tým, že vždy mala úsmev na tvári. Iste, niekedy doslova klamala telom, veď aj ona mala svoje neradostné chvíle. Bola to podľa vás póza alebo jej životná filozofia?
Veľké herečky vedia, čo sa od nich očakáva. Bola veľká herečka. Na druhej strane vedela, že život je príliš veľký dar na to, aby sme v ňom čokoľvek hrali. Preto bola taká autentická. Že poznala rozdiel medzi javiskom a životom. Kde treba hrať. A kde treba žiť. Oboje dokázala robiť naplno. Obdivuhodná žena.
