Zhovárali ste sa aj o smrti? Pani Kráľovičová sa dožila vysokého, požehnaného veku. Myslíte si, že bola zmierená so smrťou?
Bola zmierená so životom. To stačí, aby sme, keď príde ten čas, uniesli aj smrť. Vybavujem si krásnu definíciu staroby, ktorú mi povedal Ján Saudek: „V starobe ide o to, aby sa človek nestal zlým, nenadával mladým, nepreklínal život. Mal by byť niekým na spôsob babičky od Boženy Němcovej. Plný slnka, miernosti a zmierenia.“ Posledné roky Maríny boli potvrdením týchto Jánových slov. Milovala život. Ľudí v ňom. A oni mali radi ju. Čo viac si môžeme v živote priať?
Vyslovila ona sama želanie, aby ste to boli práve vy, kto ju odprevadí v kresťanskom duchu na poslednej ceste?
Sú veci, o ktorých sa nehovorí. Lebo sa nemusí. Pretože viete, že sú akousi samozrejmosťou. Obe strany to tak cítia. Myslím, že to je aj prípad, na ktorý sa ma pýtate.
Pred vami stojí citlivá úloha - rozlúčka s milovanou Marínou. Nebude to isto ľahké...
Jana a Miro, deti Maríny, nazvali rozlúčenie posledným predstavením. Aké výstižné. Na nás je, aby sme to Maríne nepokazili. Zbytočne nestrhávali tie svetlá reflektorov na seba. Pri každom pohrebe by mal byť kňaz len akýmsi dohadzovačom. Hlavnou postavou je mŕtvy. On svojím životom káže pozostalým. Tak to bude aj teraz.
