Predpokladám, že ak ide o blízkeho človeka - a Marína pre vás blízkou bola - bude aj obrad osobnejší. V čom sa bude líšiť od tých bežných?
Pre mňa je každý pohreb oslavou života. Pre toho, kto odišiel, oslavou života večného a pre nás, čo zostávame, oslavou života, ktorý je pred nami. Po každom pohrebe ešte viac ľúbim život. Uvedomujem si, že ani ja tu nebudem na „furt“, ale iba na doživotie. Že stále žijem. A môžem byť šťastný. Pri jednom pohrebe som prišiel do sakristie. Plakala v nej pani kostolníčka. Hovorím si, sme na pohrebe. Je to normálne. No ona neplakala kvôli mŕtvemu. „Ja som, pán farár, upratovala a zabudla som metlu opretú o truhlu.“ Hlasno vzlykala. Trápilo ju, čo budú o nej hovoriť. V kostole som potom pri kázni vysvetlil prítomným: „Zaiste sa pýtate, čo tu robí tá metla opretá o rakvu... Starý otec bol dobrý hospodár. Snažil sa mať poriadok. Nie pred cudzími prahmi. To nám ide. Jemu šlo o ten vlastný...“ Po omši mi pani kostolníčka ďakovala. S úsmevom som podotkol: „Uvedomujete si, že máme problém, pani Bučková? Odteraz budeme, vďaka vám, možno slúžiť zádušné omše už len s metlou.“ Keď nejde o život, nejde o nič. Pohreb je dokonalou terapiou, ktorá lieči našu „dôležitosť“.
Ak by sa vám do srdca mala zmestiť len jedna jediná spomienka na Marínu, čo by tam malo miesto?
Jej hlas a Sládkovičove slová z Maríny, ktoré počujem: „A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvári hlaď jará? Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará!“ Preto by sme mali žiť naplno. Až na doraz. A na kožu. Ako ona. Aby sme jedného dňa nepotrebovali nijaký čas navyše. Na smrteľnej posteli už nič nestihneme.
