„Počas svojho pôsobenia vykonala obrovský kus práce. Aktívna bola v bádateľskej činnosti v teréne, ale i v získavaní a popisovaní zbierok, výrazne obohatila zbierkové fondy múzea, pripravila desiatky výstav doma i v zahraničí, aktívne sa venovala publikačnej činnosti,“ povedali jej kolegovia. Osobitne sa venovala dejinám hrnčiarstva a vydala o ňom aj dve knižky, o ktoré je v zahraničí veľký záujem.
„Paradoxne v samotných Šiveticiach, o ktorých hrnčiaroch píšem, si nikto knihu nekúpil,“ ozrejmuje Bodorová, ktorá okrem toho vydala aj publikáciu Rimavská Sobota na starých pohľadniciach. Vďaka svojej práci sa Oľga skamarátila aj s jednou z mála žijúcich Židov na Slovensku, ktorí prežili niekoľko koncentračných táborov, Kornéliou Wirtschfterovou. Tá darovala múzeu zakázané knihy Heinricha Heineho a aj dve svoje vázy. „Stále ma zaujímali iné etniká, akými sú napr. Židia, či Rómovia. Od detstva som sa s nimi stretávala a asi aj preto som sa rozhodla pre štúdium etnológie,“ dopĺňa Bodorová, ktorá získala z ministerstva kultúry ocenenie za celoživotnú prácu v múzejníctve.
Niekoľko rokov ako riaditeľka nadsluhovala, za čo ju podpichovala aj dcéra Lucia, napokon sa po usporiadaní výstavy pri príležitosti 140. výročia založenia múzea rozhodla odísť do dôchodku. Doma sa však rozhodne nenudí. „Pracujem ešte na výskume a zároveň aj pomáham utečencom z Ukrajiny, za ktoré sme spoločne získali ocenenie Biela Vrana,“ zakončila dlhoročná múzejníčka.
