Mama vás vychovávala od určitého času sama a isto nebolo ľahké dopriať trom deťom pod stromček hojnosť.
Napriek tomu sa snažila a ja nemám pocit, že by nám niečo chýbalo. Iste, mali sme skromné Vianoce, ale adekvátne pomerom a časom, v ktorých sme žili. Vždy som si priala nájsť pod stromčekom nejaké pekné oblečenie, knižky, pamätníčky, fixky, pastelky… Vzájomne sme si potajomky so sestrou aj s mamou štrikovali šály, čiapky, svetre. Túžila som veľmi po bielych krasokorčuliarskych korčuliach, ale to vôbec nebolo u nás v meste dostať. Vtedy sa veci dedili v rodine, komu práve pasovala veľkosť, ten ich používal. Pamätám si, že som istý čas skúšala aj chlapčenské kanady, ale to nebola moja šálka kávy! Nedokázala som v nich stáť, stokrát som spadla! Tak ako som po korčuliach túžila, tak som potom bola zo seba sklamaná, že mi to nejde. Šport ma nikdy nejako zvlášť nenadchol, nemám na to bunky (smiech).
Ani zimná lyžovačka alebo aspoň sánkovačka nie je nič pre vás?
Nie, som narodená na Bonifáca, na jedného z troch zmrznutých, a tým pádom som aj ja zmrznutá (smiech). Nikdy som zimné športy nerobila. Aj povinný lyžiarsky zájazd bol pre mňa utrpením! Na svahu som trpela, ale večer som všetkým spievala a hrala na gitare. To bola moja parketa. Ale napríklad, keď sme si urobili pred domom klzisko, to bola celkom fajn zábava aj pre mňa - zimomravú! Boli sme výborná partia detí v rovnakom veku, ohradili sme si časť pred bytovkou a liali sme na asfalt vodu. A keď zamrzla, šmýkali sme sa a tí, čo mali korčule, sa korčuľovali. V 70. rokoch boli uhoľné prázdniny, trvali tuším celý mesiac a to sme sa chodili tlupy detí korčuľovať aj na rieku Ondavu, aj na zamrznutý rybník. Spomínam si aj na veľké predvianočné upratovanie. Vždy, keď napadol čerstvý sneh, z bytoviek sa cez okná zhadzovali veľké koberce a potom ich v tom snehu pracháčom prášili, aby sa oživili farby. Bolo to pre mňa také zábavné upratovanie!
Plával vám vo vani kapor? Lebo to bolo vždy také typické…
Jasné, že plával! Až do Štedrého dňa, keď sme ho museli zabiť. Lenže to bolo hrozné, lebo my sme kaprovi dali meno, hneď sme si s ním spravili vzťah! Takže keď sa zabíjal, sedela som schúlená v detskej izbe. Pred večerou sme sa museli všetky deti okúpať, pekne obliecť a až potom sme si mohli sadnúť k stolu.
Našli ste si ako dieťa medzi vianočnými darčekmi taký, ktorý bol pre vás veľkým prekvapením?
Sestra dostala bábiku – bábätko. Bola vlastne taká naša spoločná. Mala dve mamy. Bol to chlapček Jožino, mal mäkké bruško a bakelitové ručičky a nožičky. Pasovali mu detské dupačky, to bola nádherná bábika. Top darček však bola gitara - španielka, ktorú sme dostali spolu s bratom. K tomu sme dostali tenkú knižku s názvom Na gitaru bez nôt. Začali sme sa učiť na nej hrať a to ma ovplyvnilo na celý môj život. Vzácnym darčekom bol aj kazeťák Grundik, ktorý sa dal kúpiť v Poľsku. To som bola prešťastná! Počúvala som na ňom pesničky, obdivovala som vtedy napríklad speváčku a basgitaristku Suzi Quatro, takže som si púšťala dokola všetky jej hity aj nahrávala svoje spevácke pokusy.
