Ich – naša božská Marína zomrela v pokoji 5. decembra. Odišla za svojimi blízkymi, za kolegami hercami, ktorým už došla trpezlivosť. Na nebeskom divadelnom fermane svietila pridlho prázdna kolónka, tak ktosi rozhodol, že tam dopíše meno Kráľovičová. Aj tam hore chcú hrať divadlo s najväčšími hviezdami...
Vtedy sme sa Maríny pýtali, čo by chcela zažiť v roku 2022. Odpovedala: toleranciu, po slovensky znášanlivosť. Myslíte si, že keby mohla bilancovať, bola by spokojná?
Znášanlivosť je od slova znášať. Čiže zniesť čosi. Kohosi. Rodina je základ štátu a v našom rodinnom kruhu sa nám toto darilo. Veď Marína, to predsa vie každý, bola zosobnením tolerancie. Slovensko a svet, to je už iný príbeh.
V inej odpovedi hovorila o tom, že v rodine si vždy želáte, aby ste sa o rok znova stretli v rovnakej, prípadne rozšírenej zostave. A že na to bývajú u vás naplnené poháre... Žiaľ, práve ona sa už novoročného prípitku nedožila. Čo by asi zaželala rodine, keby mohla poslať odkaz z nebies?
Znášanlivosť. A aby mala na tie naplnené poháre.
Minulý rok bola na Vianoce u vás v Prahe. Tešila sa na sviatky so svojimi vnukmi, s pravnučkou Káťou aj ovčiakom Gaspíkom. Aké budú prvé Vianoce bez Maríny?
Tohto roku sa nám narodila ďalšia vnučka Mária, takže počet bude rovnaký, akurát bez Maríny. Tomu sa vraví život večný.
Od jesene žila Marína v seniorskom centre. Ako si zvykla na cudzie prostredie? Predsa len, bola to veľká zmena v jej živote.
Zas až taká veľká nie. To covid narušil a zrušil jej spoločenské obyčaje. Život v uzavretom rodinnom kruhu je síce príjemný, ale jednotvárny. Prvá vlna – štyri mesiace bez práce, bez divadla, len s bratom, to už bola ponorka. Potom, takto pred dvoma rokmi, sa vybrala do Prahy s nami osláviť Vianoce a boli z toho celé mesiace, lebo ako nezaočkovaná nemohla bez zelenej bodky nazad cez hranice. Navyše, ako sa ukazuje, december je pre ňu, letné slnečné dieťa, osudový. Presne pred rokom v Čechách musela ísť do nemocnice. Vystrábila sa, ale malo to svoje obmedzenia. A po tohtoročnom lete s nami na Šumave sa rozhodla, ako sa rozhodla.
Pre stály zdravotný dohľad medzi spriaznenými dušami. Vo vlastnej izbe, vo svojom kresle medzi svojimi obrazmi, v zeleni a hlavne doma, teda na Slovensku. Napokon, vždy pre ňu boli dôležitejší ľudia, ktorí ju obklopovali, než čokoľvek ostatné. Našla tam nielen spriaznené duše, ale dokonca pár známych, ba na arteterapii namaľovala obraz, no a naša široko rozvetvená rodina jej bola každodenne nablízku. Za ten krátky čas sa vďaka jej všeobjímajúcej slnečnej povahe aj sestričky a personál v domove stali pomyselnou súčasťou našej rodiny.
