V istom týždenníku sa objavili informácie, že zabáva obyvateľov centra historkami z divadla. O niekoľko dní nato posledný raz vydýchla. Išlo o náhle zhoršenie stavu?
Týždenníky – všimnite si, nepovedala som, že bulvár – toho popíšu, ajajáj! Ich prispievatelia sa predsa musia čímsi živiť. Tak sa činia. Navyše, ak sú na voľnej nohe. Takže: informácia o ústavnej opatere vyšla až po nejakom tom mesiaci po nasťahovaní sa. A mama nemala síl na zabávanie, to skôr, v rámci možností, zabávali ju.
Nebolo jej ľúto za divadlom? K 1. januáru 2022 oficiálne odišla zo Slovenského národného divadla. Na otázku, aké pocity to v nej vyvoláva, odpovedala krátko: ako pri lúčení. Bolo jej ťažko hovoriť o odchode? Predsa len, v divadle pôsobila dlhých 74 rokov.
Hm. Povedala: „Celé to bolo ako plavba zaoceánskym parníkom. V prístavoch pristupujú a vystupujú ľudia, prežívate ich radosti, starosti, lásky, more je dakedy pokojné, inokedy búrlivé, hrejú vás lúče teplého slnka, trpíte morskou chorobou, raz však dorazíte do cieľa svojej cesty a musíte vystúpiť. Ostanete na brehu s batožinou pekných spomienok, lebo zlé by boli príťažou. A tá nádherná loď mizne za obzorom, potom vidíte už len komín, neskôr len dym, ale viete, že tam, v diaľke, sú ďalšie prístavy a noví pristupujúci cestujúci s radosťami, túžbami, so strasťami, s morskými chorobami, láskami. Je vám clivo, lež taký je život.“
Krásne to povedala... Z jej slov cítiť nostalgiu. Avšak Marína mala aj veľký zmysel pre humor. Keď dostala dekrét emeritnej herečky, povedala, že nevie, čo je „eme“, ale tá druhá časť slova znamená asi upozadená... Žartovala často na svoj účet?
Vedela si zo seba, ako každý Záhorák, utiahnuť. Rada sa smiala a hoci pri vtipoch pointu vždy pokazila, bola za každý špás. Na Bratislavskej lýre v roku 1967 tu hosťovala bosonohá Sandie Shaw a keďže každoročne sa konal na Slovane zápas herci vs. novinári, ako magnet vyhlásili, že ho slávnostným výkopom otvorí práve táto speváčka. Jej agent odmietol, štadión vypredaný, nuž Marínu nahovárali, aby ju zahrala. A keďže ona ako vždy nevedela povedať nie, vzala parochňu, minišaty, vyzula topánky a nakráčala za hitu Puppet on the string z ampliónov a neskutočného potlesku na trávnik. Všetci uverili! A večer, keď to rozprávala na predstavení, Mico Huba ju presviedčal: „Čo táraš, veď som stál vedľa nej!“
Priznala sa nám, že hoci zažila vojnu, rôzne režimy, najťažšie jej bolo, keď jej odchádzali najbližší – stará mama, rodičia, muž, najmladšia sestra... Citujem: „Vtedy sa pýtam, čo tu ešte robím?!“ Kládla si často takú otázku?
Kládla si ju vtedy, keď ju opustila jej milovaná, o päť rokov mladšia sestra, naša teta Mila. Vravela, aké je to nespravodlivé.
Tušili ste, že odchádza?
Áno. Posledný týždeň, keď ma náhle zavolali, som sa od nej prakticky nepohla.
Stihli ste si povedať všetko, čo ste mali na srdci?
Čo na srdci áno, ale kopec iného nie.
Bála sa smrti?
Pánbohvie.
