V takom vysokom veku, aký bol dožičený vašej mame, sa už mnohým nechce žiť. Marína žila naplno takmer do poslednej chvíle. Kedy ju naplno opustili sily?
Presne vtedy, keď ju opustili.
Mali ste slávnu matku. Aj otec bol známy novinár, spisovateľ. Ovplyvnilo to vaše detstvo?
Isteže. Andy Hryc, známy to čirkáš, ktorý chodil na Podjavorinskej o triedu vyššie ako môj brat, keď ho stretol na ulici ako vodca obávanej bandy, skríkol: „To je syn tej herečky, bime ho!“ Alebo v prvej triede na rodičovskom združení, keď moja pani učiteľka Pavlacová skončila hodnotenie, sa spýtala: „Má ešte niekto nejakú otázku?“ Na čo sa zdvihla pani Mikelková: „Ja mám závažnú otázku. Súdružka Kráľovičová, keď sa v tom Rómeovi bozkávate s Karolom Machatom, to len tak, alebo naozaj?!“
V skratke: vyrastala som pod drobnohľadom verejnosti, túžila som po mamičke s drdolčekom a vareškou, ktorá ma bude v zásterke doma čakať pri príchode zo školy, ktorú nebudú všade, kam vkročíme, pristavovat ľudia a ona sa nebude usmievať na nich, ale na mňa. Keď sa mi ako malej po nej zacnelo, otočila som gombíkom rozhlasu po drôte, tam zaručene hrala v nejakej rozprávke, či hre pre mládež, ako staršia som si k nej zašla do divadla alebo do televízneho štúdia, ktoré bolo v Starej tržnici.
Ako sa Maťo Huba na poslednej rozlúčke v intímnom príhovore vyjadril, že nie je nič horšie ako byť protekčné dieťa. Nik neverí vo vaše schopnosti.
Neprekážalo vám, že iné deti majú večer mamu doma, no vaša mama navečer odchádzala na predstavenie do divadla?
Bola to samozrejmosť rovnaká, ako keď sme chodili po špičkách, lebo otec písal alebo prekladal, aby mu neutiekli myšlienky.
Našla si čas na dôverné rozhovory medzi matkou a dcérou?
Aká to otázka? Bola predsa moja mama!
Čo vás ako dcéru naučila? Aké rady vám dala do života?
Vravela, že najhoršie je nechať sa ľutovať. Práve naopak, vtedy sa treba čo najlepšie obliecť, nalíčiť, navoňať a pôsobiť tak, aby ti všetci závideli.
Marína bola v očiach ľudí predovšetkým umelkyňa, diva, ktorá hádam ani doma nevarí, neupratuje...? Mala na takéto „triviálne“ domáce práce niekoho alebo to stíhala sama?
Aj, aj. Pri učení úloh zabúdala na čas a kurčatá v rúre, tak sme si často povzdychli: „Už zase máme černoškov?!“ A rodina sa vypravila do reštaurácie. Preto nás oboch s bratom otec odmalička viedol k vareniu. Okrem toho pravidelne vyhadzoval upratovačky, ktoré po čase už len sedeli za stolom, popíjali kávičku a rozprávali o svojich starostiach s dcérami, kým Marína pobiehala s prachovkou, kymácala sa na rebríku alebo čistila obloky. Ona sa netajila, že jej najneobľúbenejším miestom v byte bola kuchyňa, aj keď neskôr ozaj dobre varila minútky.
Ale veľmi rada žehlila a mimoriadne starostlivo ručne prala oblečenie. Veľkou oporou jej bola sestra Mila, posielala nám v kanvičke prívarky, polievky, perkelty a iné dobroty. Prala veľkú bielizeň a zvládala veľké upratovania. A pred pár rokmi sa jej podarilo aj získať perfektné pomocníčky, Záhoráčky Alenku a Lucku.