Marína často opisovala, ako sa u vás doma stretali intelektuáli – spisovatelia, novinári, umelci... Zostávali až do rána a ona ich pri návrate z divadla len prekročila, spiacich na zemi prikryla... Musela byť poriadne tolerantná!
O jej tolerancii sme tu už hovorili. Nepoznám nikoho, kto by sa jej v tom rovnal. Obdivovala múdrych ľudí, vedela, že majú aj svoje slabosti a sú družní. Raz jej volala Marta Ličková, že či u nás náhodou nie je jej muž, lebo je chorá a Paľo sa jej pred dvoma dňami vybral s obedármi po jedlo. Marína vraví: „Obedáre ležia tu pri telefóne, ale Paľa zatiaľ nevidím!“ Šaňo Matuška jej podsúval, aby u nás po vzore madame Récamierovej zriadila spoločenský salón, na čo mu odpovedala: „To tak! Vy si budete debatovať a ja budem po vás vynášať prázdne fľaše!“
Ľúbila chodiť do kaviarne na svoj obľúbený krémeš so šľahačkou či Sacher tortu. Čomu ešte nevedela odolať?
Najprv dobrej knihe a potom dobrému spánku.
Čo ste na nej najviac obdivovali?
Jej vernosť práci, rodine, krajine, ideálom. Aj to, čo ma občas až zlostilo - že si dokázala z ľudí aj zo životných situácií pamätať iba to pekné. Vravievala vám novinárom že jej život je červená knižnica. Lebo nechcela mať tie vrásky na duši. Napriek všetkým tým zádrhom a sklamaniam v divadle či v partnerstve, fascinujúci bol jej bezbrehý optimizmus. Patrila k pokoleniu, ktoré, keď sa po dlhých rokoch vojny dostalo z toho tmavého tunela von na svetlo, chcelo strašne veľa dokázať, vydať zo seba to najlepšie. Verila v to, k čomu mohla prispieť. Mama verila v silu umenia.
Rodinná rozlúčka s Marínou v bratislavskom krematóriu bola doslova oslavou života. Vyslovila mama za života želanie, ako by malo vyzerať posledné lúčenie?
Chcela rozlúčku v kresťanskom duchu. Inak jej to bolo fuk. Dôležité bolo, aby dobre, žiaduco pôsobila, keď sa po sedemnástich rokoch tam hore stretne s Mirom. Verná svojej okrídlenej hláške, že žena musí aj v truhle dobre vyzerať! Určila si oblečenie a nástojila na čipkových nohavičkách.
Keď nám odíde blízky človek, utešujeme sa, že v nebi mu je dobre, že sa tam stretol s tými, ktorí ho predbehli... Čo si myslíte, čo asi robí v týchto chvíľach Marína tam hore – v hereckom nebi?
Otec pred odchodom dumal, aké to bude, keď príde tam hore. V akej postave bude, keď stretne tých starých otcov, mamu, tety, strýkov, ktorí všetci zomreli v mladšom veku ako on, takže tam bude najstarší. Napokon usúdil, že bude taký, aký chce. A tak aj Marína zas bude hľadieť do čiernej diery javiska SND, kde sa pri jej prijímaní chechcú Andrej Bagar, Jozef Budský, Mico Huba a Ďuso Pántik, bude chodiť po martinských cintorínoch so svojím prvým básnikom Štefanom Krčmérym, dostane kyticu pri poslednom, zakázanom predstavení Maríny od povereníka kultúry Laca Novomeského s odkazom: „Viac som urobiť nemohol.“ A bude tancovať v červenej sukni s bielymi bodkami svoj prvý rock‘n‘roll so svojím Mirenkom.
