Do práce priamo vo Viedni vozí ľudí klimatizovaný autobus. Začína sa pracovať v noci o tretej a končí o pol druhej po obede. Bolo tam aj upozornenie, že sa pracuje aj v chladnom prostredí. Síce chvíľu zaváhala, ale nakoniec si dohodla informačný deň vo Viedni, kde im ponúkli koláčiky, ovocie a všetci boli usmiati.
"Krátko na to sme podpísali zmluvy. Na moju otázku, či nám zmluvy dajú aj preložené, iba zakrútili hlavou. Minimálny preklad nám spravil náš budúci kolega, ktorý tam pracoval od júna. No podpisovali sme niečo, čomu sme absolútne nerozumeli. Rozdali nám pracovné oblečenie a ďalšie dva dni sme sa mali zaúčať," opisuje Renáta.
Za dva dni sa mali naučiť systém jedenástich skladov a dozvedeli sa, že budú pracovať na normy. "V čítačke kódov bol vpravo hore červený obdĺžnik. Mali sme pracovať tak, aby obdĺžnik bol v žltej alebo bielej farbe. Spočiatku sme si všetci mysleli, že je to nastavené tak, aby sme sa naučili rýchlo robiť," hovorí Renáta.
Počas desať a pol hodinovej smeny mali len dve prestávky pätnásť a tridsať minút. "To bol jediný čas, keď sme nebehali. Nemohli sme mať pri sebe vodu, nádoby s vodou boli po stranách haly pri šéfoch. Cítila som sa vždy trápne, že idem piť a nerobím. Mnohí z nás, keď veľmi nemuseli, nešli ani na záchod, lebo klesla norma a dohnať ju bolo temer nemožné. Princíp skenera bol nastavený tak, aby vám zaratúval do normy len tovar, pre ktorý ideme," hovorí Renáta.
