Všetkým sa vryl hlboko do srdca hlavne tým, že si vážil každý jeden ľudský život a nikdy neodmietol, ak ho niekto požiadal o pomoc. Mnohí nedokázali o strate takmer vždy usmiateho profesora hovoriť, pretože sa im stiahlo hrdlo a v očiach sa im leskli slzy, ale všetci mu posielajú kopec lásky do neba.
Pomáhal paralympionikom
Ján Riapoš, paralympijský športovec
Poznali sa veľmi dlho a dobre, už od roku 1992. „Bol mojím učiteľom ešte na vtedajšej Trnavskej univerzite, odbor sociálna práca, následne aj u svätej Alžbety. Pomohol viacerým paralympionikom, zúčastnil sa na viacerých paralympijských hrách,“ uviedol Riapoš. Posledné stretnutie mali, keď napísali spoločnú knihu Profesorské šťastie. „Bol všadeprítomný, takže vnímam to, že zmenil prostredie, ale naďalej bude súčasťou slovenskej paralympijskej rodiny. Aj touto cestou mu chcem poďakovať za dlhoročnú podporu pre mňa osobne aj pre slovenských paralympionikov,“ uzavrel známy paralympionik.
Vážil si každý ľudský život
Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov
Pána profesora prvýkrát stretla v roku 2005, keď zastupovala záujmy zdravotných sestier. „Veľmi som si na ňom vážila ten jeho zmysel pre pravdu, spravodlivosť a dobro. On v tom čase tiež nechápal, ako sestry mohli prísť o zákon a prečo im ho zobrali. Sestrám bol maximálne vďačný aj za záchranu počas misií v Afrike, keď bol v bezvedomí. Prácu sestier si totiž neskutočne vážil,“ spomína Lévyová. „Vážila som si ho hlavne preto, lebo uňho mal každý ľudský život rovnakú hodnotu, či to bol bezdomovec alebo to bol ten najbiednejší pacient. Vždy sa snažil obhajovať aj jeho práva a urobiť maximum pre to, aby mal poskytnutú zdravotnú starostlivosť, aby nikto nezomieral zbytočne. Pretože všetci sme si prišli na svet rovní. Vždy urobil maximum pre pacienta, aby sa dostal na vyšetrenie, aby sa dostal k operačnému zákroku. Takto si ho nepamätajú len bohatí, ale aj chudobní, ktorým zachránil život. Bol to človek, ktorý mal vieru v dobro v srdci a za to mu ďakujeme.“
