Na čo ste vo svojom živote najviac pyšná?
V prvom rade jednoznačne na svoju Lauru, ona je môj najväčší úspech. Pyšná som aj na svoje pracovné úspechy, na to, že ma ľudia stále počúvajú a majú radi. Cítim naozaj hmatateľne tú emóciu, ktorú mi vracajú späť, to je preukázateľné a nič vymyslené, pretože žijem v epicentre toho šťastia a dá sa povedať aj nejakej slávy, aj keď to slovo nemám rada. To, čo si však cením najviac, sú obyčajné veci: že mi zostal zdravý rozum a srdce na pravom mieste.
Kto je vaším najväčším vzorom a človekom, ktorý vás najviac ovplyvnil?
Asi by som klamala, ak by som nepriznala, že sú to ľudia, ktorí sú pri mne najbližšie a najdlhšie. Určite je to moja sestra Janka, ktorá je vlastne mojím druhým ja, taká sivá eminencia, na ktorú sa celý život môžem spoľahnúť. Janka je prvá osoba, ktorej sa zverujem ako s veselými, tak aj so smutnými vecami a dokážem sa s ňou baviť o všetkom narovinu, bez akýchkoľvek „zákrut“. Laura je tiež mojou veľkou učiteľkou, lebo mi vstúpila do života s iným poslaním a s balíčkom iných emócií, ktoré vo mne rozvírila. Vidím cez ňu veci inak, naučila ma dívať sa na svet očami mamy.
Máte za sebou desiatky spoluprác. Na akú najradšej spomínate?
Spolupráca s Karlom Gottom mala asi taký najväčší a najširší význam vo všetkých smeroch, pretože s ňou súviselo aj celé životné obdobie. Nebolo to iba o jednej pesničke ako všetky ostatné duetá, ktoré som naspievala. Zvonky štěstí prerástli celú životnú etapu, sú vlastne stále živé, dnes je to evergreen, a niežeby ostatné neboli. Túto spoluprácu aj tým, že bola tak skoro, mám vlastne spojenú s prerodom toho malého dievčatka Darinky na dospelú Daru. Karel dal aj jasný smer môjmu životu, pretože som sa vďaka tejto pesničke presťahovala z Bratislavy do Prahy a tým pádom sa hudobný vír začal točiť oveľa rýchlejšie a úplne jasne udával to, kam sa chcem ďalej uberať. Otvoril sa mi svet, mala som možnosť už v tej dobe cestovať do zakázaných kapitalistických štátov, čo mi otvorilo oči a veľmi rýchlo som pochopila, po čom túžim.
Vo vašom živote bolo niekoľko zásadných mužov. Hovorí sa, že žena si ich vyberá podľa vzoru svojho otca. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Myslím si, že tieto veci si začne žena uvedomovať a registrovať až v dospelom veku, pretože keď je mladšia, má úplne iné priority a hľadá aj podľa iných kritérií. Spomínam si, že u mňa to bolo vždy tak, že ak sa zápalka nerozhorela hneď a necítila som to „vzrúšo“ na prvú dobrú, tak ma ten chlap viac nezaujímal. Ide to však ruka v ruke s tým, že ako rýchlo to vzplanie, tak rýchlo to má tendenciu aj dohorieť. Je veľa vecí, ktoré sú povrchné a človek si ich uvedomí až v dospelom veku - je super mať vedľa seba niekoho, kto dobre vyzerá, má fantastické telo a každý sa za ním otočí. Potom sa občas stáva, že ten ideál máte doma, ale v realite je veľmi nudný. Kombinácia všetkých týchto esencií je malý zázrak, takže človek musí robiť vekom určité kompromisy a poľavuje z vecí, o ktorých vie, že dlho nevydržia. U svojho ocina som si vždy vážila láskavosť, empatiu, veľkorysosť a myslím si, že tieto vlastnosti má aj môj súčasný muž. Takže áno, možno tam bude podobnosť a niečo, čo žena časom vyhodnotí ako to najpodstatnejšie. Musia sa k tomu, samozrejme, pridružiť aj iné veci, ktoré musia byť v nejakom súlade, ale nebývajú zďaleka tými najdôležitejšími.
