Je niekto vo vašom okolí, kto vám vie poradiť, keď máte nejaký problém?
Adela: Máme veľa ľudí, kamarátov so skúsenosťami a veľa aj odborníkov, ktorí sú zároveň našimi kamarátmi.
Viktor: Rozdiel je, že pri týchto deťoch sú trošku iné pravidlá hry a väčšina ľudí ich nezažila. Čiže my do toho ideme s viac
informáciami ako oni. Je to iné ihrisko, iné potreby, samozrejme, okrem tých základných.
Adela: Ide napríklad o mieru a intenzitu kontaktu s cudzími. My musíme byť vždy prítomní, aspoň jeden z nás musí byť nablízku.
Viktor: Aj to naše blízke okolie si na to musí zvyknúť.
Bolo to dieťa už v kontakte s niekým z vašej rodiny?
Adela: Áno, samozrejme.
Viktor: Počas Vianoc sme boli u jedných aj druhých rodičov, boli to také hromadné zoznamovacie stretnutia. Aj môj brat má teraz malé bábätko.
Aká bola reakcia starých rodičov?
Adela: Moji rodičia sa tešia. Musím povedať, že som za svojich rodičov všeobecne veľmi vďačná, ale aj z toho hľadiska, že nikdy som nepočúvala také to: „A kedy bude vnúča?“ Nikdy to nebrali tak, že je mojou povinnosťou im dať vnúča, pričom mnohí zažívajú v tomto smere obrovský tlak. Mama mi koľkokrát povedala: „Veď ty máš taký krásny pestrý život, nerieš to.“
Viktor: Tým, že naši bývajú v Šali, tak pre nich bol ten kontakt trochu neskorší, najprv bol len virtuálny. A v momente, keď sa už stretli, myslím, že tam došlo k očividnému posunu na strane mamy aj otca. A uvidíme, čo bude. Sme na ceste, na ktorú si musia všetci okolo nás zvyknúť.
