Tvrdíte, že ženy v hudobnom priemysle dlhodobo ťahajú za kratší koniec. Týka sa to podľa vás ako začínajúcich, tak už etablovaných umelkýň?
Sme vnímané ako slabšie pohlavie, to je fakt. O svoju pozíciu musíme bojovať. Môžete mať pokojne štyroch Slávikov, vyštudované vysoké školy alebo dosiahnuť medzinárodné úspechy, no v mužskom kolektíve si musíte rešpekt vybojovať. Vidíme to na festivaloch a iných podujatiach, kde stále prevažujú muži a mužské kapely. Spomeniem aj iný príklad – pripomienkovanie pracovnej ponuky konkrétnymi podmienkami, dodatkami. V prípade mužov sú spracované ihneď, ženy sa musia ozvať pokojne aj trikrát. Budem rada, ak si my ženy presadíme väčší priestor, a to naozaj nechcem, aby môj postoj vyznel až prehnane feministicky. Som úprimne rada, že sa o tom rozpráva čoraz viac a že sa veci hýbu.
Patríte k našim najznámejším speváčkam a skladateľkám, no povedzte mi - prečo je umelecká duša taká zraniteľná? Mnohé z vašich piesní chytajú ľudí za srdce.
To je otázka a zároveň krásne konštatovanie, za ktoré úprimne ďakujem. Často sa nad tým zamýšľam v situáciách a životných obdobiach, keď trpím únavou a emocionálnym vyčerpaním. Umelecká duša je zvláštna tým, že my prežívame veci intenzívnejšie a potrebujeme ich prežívať za hranicou stresu, ktorý je pre bežných ľudí normálny, zvládnuteľný. Naše emócie musia byť preexponované, aby sme z nich vytvorili niečo, čo sa potom dotkne iných ľudí. Je to obrovský dar, ale i prekliatie súčasne. Kto je citlivý, tvorivý a takto obdarený, učí sa celý život pracovať so sebou a vlastne aj existovať. (úsmev)
