Aká bola vaša cesta k herectvu?
Mala som šťastie na ľudí, na základnej škole som mala úžasnú slovenčinárku a na strednej pána Barlu, ktorí vo mne prebudili záujem o literatúru, recitovanie a divadlo. Mama bola učiteľka a otec projektant, ale obaja mali vždy veľmi blízko k umeniu. Tak som sa skúsila prihlásiť na VŠMU a na druhý pokus to vyšlo. Mojimi pedagógmi boli Emília Vášáryová, Peter Šimun, Peter Mankovecký a boli to krásne roky.
Pre divákov ste zrejme novou tvárou, ale dlhé roky pôsobíte v dabingu...
Dabovať som začala už na škole, najprv som si prešla zbormi, potom malými postavami a postupne som sa prepracovala ku krásnym seriálom a filmom. Keď som končila štúdium, tak sa u nás veľmi netočilo, tento boom prišiel až neskôr, s Marekom sme si založili rodinu. V tomto období bolo pre mňa komplikované hrať v divadle, chcela som čas tráviť s deťmi. Dabing bola preto ideálna práca, vedela som to všetko skĺbiť.
Nebolo vám to ľúto, že ste sa takto museli obetovať?
Vôbec to neberiem ako obetu, ale zmysluplný čas, privilégium. Som rada, že mi to Marek umožnil, že sme to vedeli skĺbiť a že bol v tomto období v práci aktívnejší, aby som sa deťom mohla venovať.
