"Kto vie koľko má dôchodok, či má pri sebe dosť peňazí, vyzeral, že to tu nepozná, tak som sa bála, aby sa nedostal do nepríjemnej situácie," premýšľala poslankyňa. Keď sa už pobrali z reštaurácie, stalo sa niečo nečakané. Čačníčka ich zrejme prezradila, pretože starý pán im mával a ponáhľal sa za nimi.
"Prišiel k nám, a lámanou slovenčinou nám ďakoval za obed, že má 84 rokov, ale toto sa mu za celý život nestalo. Jeho príbeh bol šokujúci. Vysvitlo, že je Slovák, ktorý s rodinou ušiel do Kanady ako malý chlapec. Pochádzal z Košíc. A že je na ceste z Prahy do Košíc, a nastúpil na zlý vlak. Čakal na ďalší. V Košiciach bol len raz v živote. Túžil sa tam ešte pozrieť znovu. Keď zistil, že sme Slováci, manžel dokonca Košičan, veľmi sa tešil. Podával nám ruku, ďakoval, usmieval sa naširoko a aj keď sme sa viackrát pokúsili prehodiť debatu do angličtiny, lebo slovenčina mu išla ťažšie, on vždy odpovedal po slovensky a usilovne hľadal slová," vysvetlila Marcinková.
"Bolo krásne vidieť človeka, ktorý napriek celému životu prežitému inde, túžil ešte raz zažiť domovinu a prejsť sa ulicami svojho rodiska. Dookola sa čudoval, prečo sme ho pozvali na obed, ale moje myšlienkové pochody o malom dôchodku a stratenom dedkovi som mu radšej nešla vysvetľovať. “To tá slovenská pohostinnosť, viete.” Usmieval sa na nás ako sme nasadali do auta, kýval nám, a ja si tú jeho hrdosť na svôj pôvod a korene budem ešte veľmi dlho pamätať," ukončila dojatá poslankyňa.
