Podľa neho sa v takom prípade páchateľ nepýta rodinných príslušníkov, či s ním súhlasia. „Niekedy sa stáva aj to, že v rodine to neklape, v takom prípade sa páchateľ rozhodne, že manželka a deti nebudú patriť nikomu. Ďalšou vecou je, že ak by existoval cudzí páchateľ, nikdy sa neznesie z neba. Musí prísť aj odísť a zanechá po sebe stopy, prípadne sa nájdu stopy po útoku. Nedá sa nafingovať, že išlo o vraždu so samovraždou v rodine, lebo ak to vyšetruje skúsený policajt, príde na to. Verím, že kolegovia skúmajú aj túto možnosť,“ dodal.
Nevidel iné východisko
Snopko upozorňuje, že niektorí páchatelia kombinujúci vraždu so samovraždou zanechajú i list na rozlúčku, prípadne zvukový záznam. List sa našiel aj v tomto prípade, ležal pri vchode.
„Stretávame sa aj s tým, že ľudia z okolia tvrdia, že to nemohla byť samovražda, ale musela to byť vražda, lebo toho človeka videli a bol veselý do poslednej chvíle, teda by to neurobil. A ak aj áno, nechal by list. Sú však 2 typy samovrahov. Jeden o čine rozmýšľa, poskladá si veci, poupratuje a nachystá si aj veci na pohreb. Ale je veľa takých prípadov, keď sú ľudia takí zúfalí, že to urobia okamžite, konajú skratovo a majú iné starosti, ako vypisovať list na rozlúčku. Ten človek pociťuje rovnaký tlak, ako keby sa ponoril do hlbokej vody a vtedy má potrebu stlačiť vypínač. Navyše, teraz je taká spoločenská nálada a odráža sa to aj v médiách. Človek nadobudne pocit, že sa svet rúti do záhuby, i keď sa reálne nerúti, lebo asi každá generácia mala ten pocit,“ ozrejmil M. Snopko.
