Predlohou bol skutočný príbeh, ktorý vám rozprávala vaša mama a pramení z jej vlastných spomienok na detstvo.
Aj ja som ešte poznala bývalú maminu pestúnku, ktorej osud bol inšpiráciou. Zomrela v osemdesiatych rokoch a mňa ten príbeh vždy fascinoval. Najmä, že sa kedysi posielali do služby dievčatá už trinásťročné. Chceli ich dostať preč z domu, pravdepodobne boli nemanželské a možno boli rodine na ťarchu. Slúžili cudzím ľuďom bez kontaktu s príbuznými. Videlo sa mi to zaujímavé aj v dnešnom kontexte, lebo naše dievčatá ešte stále chodia pracovať ako opatrovateľky.
Nehovorí sa tomu síce, že chodia slúžiť, ale v podstate je to takmer totožné. Kedysi v rakúsko-uhorskej monarchii a dnes je to Európska únia. Táto naša Anka slúžila a zo služby sa vrátila domov s nejakou slečnou. Bola to očividne panská dcéra, jej rodina emigrovala a ju nechali tu. Nechceli ju, pretože bola čudná. Až teraz sme prišli na to, že to mohla byť osoba s autizmom. Nevychádzala vôbec von, iba háčkovala a Anka jej do konca života slúžila, starala sa o ňu.
Niekde som sa dočítala, že pri filmovačke na českom zámku Slatiňany sa rozbilo okno z roku 1865. Je to pravda?
Vôbec o tom neviem. Točilo sa počas covidu a ja som nemohla ísť do Česka. Vlastne, nebola som ani na jednom filmovacom dni. Kvôli atmosfére sa točilo v jesenných a zimných mesiacoch, keď to bolo najhoršie. Nebola šanca, že by som vycestovala.
Má mama ešte v zásobe ďalšie príbehy, ktoré by sa dali spracovať?
Vraj má a povedala, že by to tiež bol dobrý námet. Len si na to musím nájsť čas.
A keď už je reč o filmoch: ešte relatívne nedávno sa nariekalo, že sa u nás nič poriadne netočí. Našťastie, zmenilo sa to a pribudlo pár skvelých filmov. Aký film vás dokáže zaujať?
Slovenská filmová tvorba sa veľmi pekne rozbehla naprieč rôznymi žánrami. Slovenskí diváci začali chodiť do kina a zase to zastavil covid. Mnoho kín na to doplatilo, netrúfam si odhadnúť, koľkí sa vrátia späť do kina. Na jednej strane chápem, pretože v obrovských multiplexoch sú lístky drahé. Možno nastane znova éra malých kín, aké si pamätám, keď som bola malá. A čo ma zaujme? Mám rada filmy, ktoré majú nadhľad, láskavosť a humor.
Je výhoda, keď je v rodine niekto, kto dokáže zachytiť rozprávania a príbehy starších členov rodiny, aby sa príbehy nestrácali.
Ja som si to uvedomila hlavne pri knihe o otcovi. Mala som šťastie, že som ho popri všetkých povinnostiach dokázala prinútiť, aby porozprával niektoré veci a pospomínal. Najmä, že som mohla zachytiť jeho osobné, súkromné názory. Naozaj sa to stráca. Keď si teraz listujem v knihe, tak si hovorím, že by som sa ešte chcela na veľa vecí spýtať. Vždy si však poviem, že som stihla o sto percent viac, než možno stihne bežný človek. Väčšinou na to nie je čas.
