Na otca často spomínate aj na sociálnych sieťach.
Vždy, keď niečo zverejním, akúkoľvek drobnú spomienku, mám pocit, že je stále tu. Keď Lucia Satinská vydala nedávno knihu o svojom otcovi, tiež som mala taký pocit, akoby tu Julo s nami bol. Možno to niekto vníma kontroverzne, že chceme na nich zarábať alebo sa zviditeľňovať, ale nie je to tak. Naozaj si ich takto pripomíname a cítime ich pri sebe. Lebo kým to robíme, akoby žili.
V čom ho najviac cítite, aké intenzívnejšie spojenie s otcom si uvedomujete s odstupom času?
Hm... To neviem. Prvé, čo mi napadne, je Slúžka. Na začiatku mi veľmi pomohol ako dramaturg, bol ochotný čítať, čo som napísala, a diskutovať so mnou o tom. Nenaliehal, nevnucoval mi svoje myšlienky, len mi navrhol riešenia a smery. A ešte jedna spomienka - pred pár rokmi, keď sme boli spolu na filmovom festivale v Košiciach, mi povedal: predstav si, že jedného dňa by sa tu premietal tvoj film. Teraz, keď si na to spomeniem, že premiéra bola bez neho... Neviem, či sa s tým dokážem vyrovnať. Viem, že sa na to veľmi tešil.
Pochádzate z umeleckej rodiny, mali ste po kom zdediť nadanie a kreativitu. Podieľali ste sa aj na niekoľkých televíznych seriáloch - píšete scenáre. Ako vzniká seriál?
Seriál, samozrejme, na začiatku musí niekto vymyslieť, presadiť, aby ho nejaká televízia alebo streamovacia služba kúpila, aby investovali do vývoja... Ale keď sú tieto najväčšie ťažkosti prekonané, potom tvorivý tím pravidelne sedí nad možnými príbehmi a snaží sa dať dokopy zmysluplnú epizódu. Tá sa potom schvaľuje, napíše sa k nej scenár. No a potom to už ide produkcii, režisérom, hercom a iným technicko-výrobným zložkám. Je to vec na dlhé lakte.
Čiže je to kolektívne dielo... Do akej miery mu môže scenárista dať niečo svoje?
Každý jeden človek, ktorý sa na seriáli podieľa, do toho dáva niečo svoje. Producent dáva víziu a peniaze, scenáristi svoj jazyk, svoje nápady, svoje zážitky, všetko, čo odpozorovali zo života. Herci to zas všetko pomenia, prinesú svoje vyjadrovanie, svoje prežívanie postavy. Režisér má tiež svoju víziu. V kolektívnom diele je zbytočné mať ego a písať si - „toto som vymyslela ja“!
