Alchýmia výroby
Drevo najskôr opracuje nahrubo v garáži. „Vŕtanie je najťažšia práca. Tú robím hneď, keď donesiem drevo domov. Po odrezaní nemôže stáť príliš dlho, najviac týždeň, pretože potom páli vrtákom ostria a treba ich znovu nabrúsiť,“ vysvetľuje. Po troch-štyroch rokoch sušenia príde na rad hobľovanie. „Vyrežem oblôčik s hranou, pre nastavenie určitého základného tónu je rozhodujúca nielen dĺžka ale aj vnútorný priemer trubice. S fujarou sa vyhrávam dovtedy, kým nenastavím čistý hlas s malým zašumením.
Vyhodnocujem to podľa rozfuku a na píšťalke podľa trojčenia. Samozrejme, to už mám rozmerané a vyvŕtané hmatové otvory, ktoré ukážu, ako dobre som fujaru postavil,“ hovorí a pokračuje: „Mnoho výrobcov používa dnes mustru s pevnými rozmermi, tradičné rozmeriavanie akokoľvek dlhého dreva ustúpilo ladeným inštrumentom. To je podľa mňa na škodu hernej pestrosti. Všetci chcú hrať v presne naladenej G dur tónine, individuálne čaro zdobenia piesní sa vytráca.“
Náročné zdobenie
Ako sa dozvedáme, ornamenty na fujare nazýva kvetmi. „Nožíkom vyrežem ryhu, ktorá ohraničí ceruzkou predkreslený vzor. K nej pridám druhú, aby som vytvoril dvojitú líniu. Tá je pre oči oveľa pôsobivejšia. Potom so zastrúhaným husím brkom namočeným do kyseliny dusičnej opatrne vykresľujem miesta ohraničené ornamentom.
Ak by som to robil v miestnosti vyhriatej na menej ako 22 stupňov, kyselina by nevyzrela, zostala by sfarbená do zelenkava. Bola by to zbytočná práca. Približne po dvoch-troch dňoch sa drevo pekne vyfarbí dohneda. Vyrezanie ornamentu a jeho vypálenie je najprácnejšia robota, zaberie dve tretiny času,“ zasväcuje nás do tajov majster Plavec.
Všetko na jednom mieste
Ako sám hovorí, chcel, aby v jeho knihách našli záujemcovia o výrobu fujár všetko potrebné. „My starší, keď sme začínali, chodili sme po Slovensku za majstrami. Do dedín na Podpoľaní, Pohroní, aj hore na salaše. Nie však všetci z nich rozdávali záujemcom hotové návody. Mal som šťastie, že skutoční majstri mi predsa len dosť naznačili, poradili. Pravdaže, nie všetko a po častiach, čo chcelo častejšie návštevy. Ani neviem, čím som si to vyslúžil. To, čo mi v zrýchlenej podobe ukázali, som potom v Petržalke skúšal sám,“ vraví. Boli vraj aj takí, že si to radšej nechávali pre seba alebo mu poradili opačne.
Spomienky na učiteľov
Jeho najspoľahlivejším učiteľom bol majster Peter Paciga z Vígľašu. Keď sa ho pýtame na jeho najvzácnejšiu fujaru, odpovie, že hoci mu ich mnoho prirástlo k srdcu, jedna z nich je naozaj špeciálna. Pamiatka na majstra. „Toto je fujara z čias, keď som začínal. Doniesol som ju hotovú, už hrala, ale nemala výzdobu. Nepoznal som tradičné ornamenty tak, aby som ich neznehodnotil. Za noc, kým ja som spal v teplej postieľke, na fujaru mi predkreslil svoj jedinečný ornament. Ráno mi vraví, ,to si už budete vedieť vyrezať aj sám‘. No ja som ju nechal v takej podobe, ako mi ju odovzdal majster. Z úcty k jeho robote, na jeho pamiatku, aj ako ukážku mladším, keď sa prídu ku mne poradiť,“ spomína a ukazuje nám túto ceruzou prekrásne pokreslenú fujaru.
