História často preverila vzťahy a postoje. Museli ste niekedy ustúpiť zo svojho pevného postoja?
Vezmime si rok 1968, ten už si veľmi dobre pamätám. Pražská jar priniesla do Československa závan demokracie. Boli sme vtedy ako študenti VŠMU na medzinárodnom festivale študentských divadiel v Taliansku, v meste Areco, s predstavením bratov Čapkovcov Zo života hmyzu – Motýle. Vyhrali sme prvú cenu a mali sme pootvorené dvere do sveta. Podobne, keď sme sa tiež v šesťdesiatom ôsmom vracali zo západonemeckého Erlangenu, kde sme znovu mali obrovský úspech so študentským predstavením, s hrou britskej dramatičky Ann Jellicoe To je tá finta, colníci sa nás pýtali, že či tam nechceme zostať. V Nemecku boli vtedy všade v novinách karikatúry Brežneva, ako sa s obrovskou tankovou hlavou pozerá na malého Dubčeka. Po obrovskom proteste však zrazu prišla tvrdá realita. Naša generácia si to pamätá, mladá, žiaľ, o tom dohromady nič nevie, a to je strašné. Ľudia v práci boli predvolávaní, aby sa vyjadrili, že súhlasia so vstupom sovietskych vojsk. V každom podniku sa to dialo, mnohých zamestnancov prinútili podpísať súhlas.
Ako ste prežívali tieto časy? Podpísali ste?
Nastúpila tvrdá normalizácia. Pokiaľ toto človek neurobil, tak to malo nepríjemné následky. Napríklad spevák Karel Černoch nemohol nikde spievať. Pamätám si, že kolega Jaromír Hanzlík mi hovoril, že ho stretol na Václaváku a Černoch mu hovorí: „Prosím ťa, daj mi na sunar…“ Niežeby nemohol nikde spievať, nedostal vôbec žiadnu prácu! Nemali preňho nič, ani len zametať dvor! Bol som vtedy mladý, ja ani moji kolegovia z divadla v Martine sme súhlas nepodpísali. Predsedom straníckej organizácie však bol veľmi prefíkaný človek. Prišiel na Ústredný výbor KSČ a povedal: „Jednohlasne sme celé divadlo za!“ Mimochodom, nepomohol vám ani zásadný postoj, skrátka, z individualít sa urobila jedna masa. Doma sme rozprávali inak a na verejnosti inak. Deckám rodičia prízvukovali – toto v škole nehovor! Bolo to neskutočné pokrytectvo. Keď si predstavím, čo to muselo byť za Slovenského štátu, počas vojny… Mám taký dojem, že v tomto môže seriál Dunaj príbehovo osloviť veľkú skupinu divákov, možno aj tých mladších.
Myslíte si, že sa budú mladí vďaka tomuto seriálu viac zaujímať o históriu?
Myslím si, že to je neskoro. Možno by naši mladí nemuseli vedieť, kedy sa začala doba bronzová, to si naťukajú na internete. Nemusia poznať dejiny Aztékov a egyptské hieroglyfy. Ale posledných sto rokov, to by mala byť depeša, ktorú deťom rodičia odovzdajú. Lebo tým, že môj dedo bojoval na Piave a poznal Rusov, poznal som aj inú pravdu než tú, čo nás učili v škole. Moja stará mama z otcovej strany bola pôrodná asistentka, vzdelaná žena, urobila si kurz vo Viedni aj v Karlových Varoch. Vravel som jej, že Rusi sú naši najlepší priatelia: „Veď si mi hovorila, že Nemec ťa aj nakopal do zadku, aj ťa zbil!“ Pamätám si, ako sa zamyslela a potom povedala: „To áno, ale vieš – Nemci si nenatierali chlieb krémom na topánky!“ Narážala na ruskú armádu, čo boli často primitívni zločinci reagujúci na prvú signálnu sústavu. Iste, nedá sa to zovšeobecňovať, vždy je to o konkrétnych skúsenostiach rodín. Ale taktiež sa nedá tváriť, že to nebolo.
