Rovnako tak majú ľudia rôzne skúsenosti z obdobia komunizmu – niekto ho velebí, iný zatracuje.
K tomu toľko: dodnes si pamätám debatu, ktorú mal môj otec s mamou, keď som išiel na vysokú školu. Vravel jej: „Anči, musím vstúpiť do strany, Emil ide do školy!“ Na tému komunistického režimu treba otvorene priznať – napríklad primárom sa nemohol stať niekto, kto nebol straník. A tak to bolo aj v iných povolaniach. Ja som nikdy v strane nebol, otec áno, a veľmi sme si rozumeli. Je to o ľuďoch… Asi platí to, čo povedal kardinál Korec krátko pred smrťou, keď hovoril o rádovej sestre Zdenke Schelingovej, ktorú komunisti v roku 1955 utýrali na smrť: „Viete, tí, čo ju ubili, to boli všetko mladí ľudia, oni sú medzi nami…“ Mám taký dojem, že toto malo byť potrestané.
Akoby všetkým vyhovovalo to známe: nevidím, nepočujem, nehovorím…
Asi tak… Vrátim sa teda na začiatok nášho rozhovoru – každá doba vás prinúti nejako sa postaviť k tomu, čo sa okolo nás deje. Je nezmysel tvrdiť, že mňa politika nezaujíma! Politika sa vás dotkne v samoobsluhe, v nemocnici, na pracovisku… A sú ľudia, ktorí menia kabáty, to je to najnebezpečnejšie! Teraz je to nanajvýš aktuálne, politici si vymenia kabáty a o pár mesiacov sa budú dušovať, že sú iní?! Za seba hovorím, že ja alternatívu nemám. Pretože nevidím človeka, ktorý by mal nejakú víziu. Pravdepodobne by sa malo začať tým, že človek by mal byť kompetentný. Za našej mladosti sa kritizovalo, že partizáni zišli z hôr a delili si – tebe poľnohospodárstvo, tebe divadlo, múzeum, potraviny… Robil to človek, ktorý tomu vôbec nerozumel. A dnes čo sa zmenilo? Takto chutí moc…
Ste herec, režisér aj pedagóg, od roku 2005 ste profesor. Všetko sú to kreatívne činnosti. Čo z toho je vám najbližšie?
Vždy to, čo práve robím. Dôležitá je téma, ktorá vás osloví. Zároveň – a v tom som skromnejší – musíte dostať dajakú ponuku. Nejaké veci som aj ponúkol sám a akceptovali sa, ale to režisérske a herecké povolanie je dosť odkázané na dopyt o vaše služby. Inak povedané, musí byť o vás záujem. Pre mňa je divadlo určitá satisfakcia. Mnohí hovoria, že hrajú pre divákov, osvojujú si ich – to je náš divák… Iste, ja som veľmi rád a cením si, že diváci chodia do divadla. Ale hrám aj pre seba. V tomto som dosť egoista.
Možno nejde o egoizmus, ale o niečo, čo má každý herec v sebe – túžbu predvádzať sa, byť na očiach…
Áno, bez toho to pravdepodobne nejde.
Umením žije vlastne celá vaša rodina - manželka Viera Richterová (76) je herečka, syn Tomáš zas literárny vedec. Mávate doma tvorivé debaty? Zvyknete si navzájom „fušovať“ do remesla?
Manželka už dlhšie nepracuje, pred rokmi mala zdravotné problémy. Ale bez ohľadu na to, či sme spolu hrali, alebo som režíroval, doma som nikdy neriešil pracovné veci, hoci sme hrali spolu veľké postavy. Nepociťovali sme potrebu hovoriť o tom mimo divadla. Myslím si, že je dôležité naučiť sa vypnúť. Syn, ten sa zaoberá literatúrou. Aj keď sa niekedy zhovárame o tom, na čom práve pracujeme, nikdy sme nejako viac neriešili pracovné veci.
