Ste synom významného herca, váš otec Emil Horváth st. († 77) sa zapísal do dejín slovenského divadelníctva veľkými písmenami. Asi ste sa nevyhli porovnávaniu.
Chybou je, že sa uvažuje podľa rodiča, ktorý je na nejakom stupni. Je to olympijský víťaz a vy očakávate, že aj jeho syn bude olympijský víťaz. No, môžeme sa dohodnúť na tom, že môj otec beží, tak budem aj ja behať. Ale že či budem olympijský víťaz? To bude asi ťažké… V herectve je to podobné.
Ale zrejme ste mali ambície „dobehnúť“ otca. Či nie?
Skôr to bolo tak, že otcovi som vravieval: „Veď ty si nevedomky alebo vedomky urobil všetko pre to, aby som sa na to divadlo dal!“ Otec vyrábal bábky, režíroval bábkové divadlo v Martine. Chodieval som za ním s obedom do divadla, na generálky. Bol som do toho vtiahnutý. Je logické, že ľudia porovnávajú. Musíte očakávať aj reči typu – no, otecko to nie je…
Boli vám také reči nepríjemné?
Hovorili to možno vážne, možno zo žartu, ale reagoval som na také poznámky tak, že veď ja ani nemienim byť oteckom. Divadlo nie sú preteky. Myslím si, že v divadle v Martine sme sa veľmi rýchlo stali s otcom partnermi. Dokonca, keď som tam končil, tak som otca režíroval vo svojej prvej divadelnej réžii, v Gogoľovej Ženbe. Výborne sme si rozumeli. Prečo sa čudovať, že dcéra lekára chce ísť študovať medicínu? Veď to je úplne logické. Nikto nevie, do akej miery dosiahne takú métu ako otec, ale ten predpoklad z domu tam určite je.
V tejto súvislosti je zaujímavé, že mnohí herci chceli byť pôvodne lekármi. Nie je to náhodou aj váš prípad? Spája čosi medicínu a umenie?
Uvažoval som aj o tom, že pôjdem študovať medicínu a mal som to dokonca napísané v prihláške ako druhú školu. Bol som celkom dobrý v chémii, tak mi profesorka na gymnáziu odporučila študovať medicínu. S mladšou sestrou sme sa v detstve často hrali na lekárov. Mali sme maca, ktorého sme rozstrihali a do slamy, ktorou bol vypchatý, sme pichali injekcie. Potom sme zas maca pozašívali a bol vyliečený! (smiech) Na prvom mieste som však mal v prihláške uvedenú pražskú FAMU, chcel som študovať réžiu. Poslal som tam nejaké poviedky, mal som napozerané filmy… Bol som však primladý, brali skúsenejších, ktorí už čosi o réžii vedeli. Mal som ísť na stáž, no to vlastne znamenalo nosiť pivo na pľac. To sa mi nechcelo. A tiež som sa obával, že Praha je priďaleko. Šiel som teda na talentové herecké skúšky. Dnes viem, že som sa rozhodol správne, nebol by zo mňa dobrý lekár.
Prečo si to myslíte?
Volá sa to netrpezlivosť srdca. Nemyslím si, že by som bol v zdravotníctve šťastný, herectvo je pre mňa upokojujúce povolanie. Ako mladý chlapec som hral vo filme z roku 1965 Každý mladý muž, ktorý režíroval Pavel Juráček. Ten mi raz len tak medzi rečou povedal, že je fajn, že študujem herectvo, že sa mi to zíde, keby som sa aj chcel raz venovať réžii. Už počas školy som hral celkom pekné úlohy, spomeniem napríklad televízny film Drotár v roku 1966 alebo Peter a Lucia. Keď som v roku 1968 ukončil štúdium, nastúpil som do martinského divadla. Zároveň som začal v Prahe nakrúcať film s Karlom Zemanom Na kométe, a tak som réžiu stále odkladal. Ale napokon si ma aj tak našla.
