Je váš pracovný život vrchovato naplnený? Splnili sa vám umelecké ambície?
Verte, že to nie je póza z mojej strany, ale nikdy som takto nerozmýšľal. Čo prišlo, tomu som sa venoval. Myslím si, že príliš sa zaoberať sebou samým je chyba. Lebo s pribúdajúcim vekom máte iný problém – musíte byť fyzicky aj psychicky zdraví, roky však neklamú a zaoberáte sa sebou ako materiálom. Ako auto, ktoré začína haprovať, no zatiaľ to počujete len vy. Takže čo sa týka ambícií, v tomto smere som skromný.
Je dobré byť skromný v dnešných časoch, keď všade vyhrávajú široké lakte?
Neviem, nedá sa to zovšeobecňovať. Môžem hovoriť len za seba. Pamätám si, že som v roku 1976 nakrútil s režisérom Stanislavom Párnickým drámu Americká tragédia, vysielala sa v celoštátnej televízii. Prechádzal som sa v Prahe po Václaváku, oproti išli ľudia a usmievali sa. Obzeral som sa, že na koho sa usmievajú. Nemal som pocit, že to patrí mne, no bolo to tak. Vtedy nebolo v televízii veľmi čo na výber, mali sme dva programy. Takže sa občas stalo, že ma vo vlaku ktosi pozdravil s tým, že veď my sa poznáme! Samozrejme, poznal ma z obrazovky. Bolo to milé. Sláva možno nejakou hviezdičkou na chvíľu zamáva. Zvyčajne je to tak, že život dotyčného potom preplieska.
Vraví sa, že nielen prácou je človek živý. Čo napríklad robíte, keď prídete domov z divadla? Máte nejaké koníčky?
S pribúdajúcimi rokmi koníčky či záujmy klesli. Boli časy, keď som často bicykloval, ako mladý som chytal som ryby, chodili sme na hory. No toto všetko sa vekom mení. Kedysi sme mali chalupu na Myjave, no už sme sa jej zbavili, neboli sme typickí chalupári. Keď sme si prišli oddýchnuť, chalupa bola poväčšine obrastená dvojmetrovým porastom. Vysekal som cestičku ku dverám a nosili sme si tam knižky, celá rodina radi čítame. Nemám nejaké špeciálne záujmy, nezbieram známky. Rád sa prechádzam v prírode. Možno by som cestoval, ale svet je dnes nebezpečný. Odkladal som to, nikdy som napríklad nebol v Londýne. Ale že by som zomrel od túžby vidieť ho, to nie. Ale jeden nikdy nevie…
