Hamada sa narodil 9. septembra 1933 vo Veľkej pri Poprade. Študoval slovenčinu, literárnu vedu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FIF UK) v Bratislave. Bol redaktorom vo vydavateľstve Osveta v Martine.
Spočiatku sa Hamada venoval výskumu staršej slovenskej literatúry. Výsledkom bola dizertačná práca a neskôr publikácia Od baroka ku klasicizmu (1967). V pomerne krátkom čase sa stal uznávaným literárnym kritikom generácie autorov začínajúcich v 60. rokoch minulého storočia. Kritické state o problémoch modernej slovenskej literatúry z tohto obdobia Hamadovi vyšli v knihách V hľadaní významu a tvaru (1966) a Básnická transcendencia (1969).
V roku 1969 sa stal šéfredaktorom Literárneho života, ten však po niekoľkých číslach komunistický režim zakázal. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel Milan Hamada po previerkach v roku 1972 z Ústavu slovenskej literatúry SAV odísť a mal zákaz publikovať. Jeho popredná pozícia však pretrvávala u literárnej elity aj v časoch normalizačnej perzekúcie. Hamadovu erudovanosť musela totiž akceptovať aj totalitná moc v bývalom socialistickom Československu.
Zamestnal sa v Slovenskej pedagogickej knižnici (SPK). Tam pracoval do roku 1990, keď sa vrátil do Ústavu slovenskej literatúry SAV. V rokoch 1990 až 1992 externe prednášal na Filozofickej fakulte UK a od roku 1993 aj na Trnavskej univerzity, kde sa venoval dejinám kultúry. V roku 1993 získal Zlatú medailu SAV.
Po zákaze publikovať sa Milan Hamada vrátil k výskumu starších období slovenskej literatúry. Napísal a publikoval rad štúdií o slovenskej literatúre od baroka až po romantizmus. Štúdie zhrnul do knihy Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995), ktorá sa stala jedným zo základných, východiskových kulturologických slovenských textov.
