Ako často chodievate za dcérou do New Yorku? Máte to s jej mamou Alexandrou Orviskou nejako podelené?
Od roku 2000, keď som odišiel do Ameriky študovať, som stále udržiaval intenzívny kontakt s tamojším svetom. Aj po desiatich rokoch života v New Yorku som tam mal stále svoj apartmán a zázemie a vracal sa tam počas roka veľmi často s Viki a jej mamou Saškou. Toto vlastne teraz pokračuje, akurát v intenzívnejšej frekvencii, čo nám všetkým vyhovuje. Všetci máme v tejto krajine aj v tomto meste svoje ambície a záujmy. Moja manželka Natálka je herečka a druhá dcéra Zuna sa tiež narodila v Amerike, podobne ako Saškin syn Jonathan. Pri Viki sa teda striedame dve rodiny a občas sa tam stretneme aj všetci spolu. Chodievame aj za našou rodinou do Colorada, kde máme tiež svoje zázemie. Prázdniny a voľné dni trávime väčšinou na Slovensku.
Čo na Viki najviac obdivujete?
Obdivujem na nej mnoho vecí, ktoré som nemal, a to je usilovnosť a cieľavedomosť v školských povinnostiach. Viki si dokáže nastaviť tvrdý režim, keď ide napríklad o prospech. Krásne tvorí, vždy s obrovským zmyslom pre detail. Je tiež veľmi autentická, úprimná, so záujmom hľadať či vidieť v živote alebo o živote pravdu. Je to dobrý a prajný človek. Na druhej strane je to umelecká duša vo svojom svete a čo ma vie niekedy nazlostiť, je jej schopnosť často strácať rôzne osobné veci. Tiež by nezaškodilo viac zodpovednosti v bežnej realite a pragme, ale to sa týka aj mňa. (smiech)
Nemali ste ako rodičia obavy pustiť svoju dcéru do veľkého sveta takú mladú? Robilo sa toto rozhodnutie ťažko?
Samozrejme, že som mal obavy, aj stále ich mám. Mesto New York je plné rôznych nástrah a môže sa tu ľahko všeličo zvrtnúť, preto sme zatiaľ pri Viki v takomto intenzívnejšom režime. O dva-tri roky to už bude iné, pretože sa už teraz plánuje osamostatniť a keď pôjde na vysokú, chce bývať so spolužiakmi, čo je pre tunajší svet normálne.
