V čom spočíva vaša rozpoznateľnosť od iných autorov v tomto žánri?
Moji čitatelia tvrdia, že je v tom špecifický rukopis a štylizácia textu. Stačí vraj pár viet a tí, ktorí majú načítané, vedia, že som to písala ja. O histórii aj romantike už píše veľa slovenských autorov, niektoré knihy som čítala, niektoré na mňa čakajú v mojej knižnici. Nesnažím sa s nikým porovnávať a ani nikomu konkurovať, píšem to svoje. Navyše sa vyhýbam známym a tisíc raz opísaným príbehom či osobnostiam z minulosti, viac ma bavia tie, ktoré sú zapadnuté prachom, zabudnuté – či už udalosti z dejín alebo zaniknuté hrady, zrúcaniny a pevnosti.
Za bezodnú dávku inšpirácie považujete hlavne stredovek. Prečo?
Milujem obdobie stredoveku z mnohých dôvodov. Na rôzne zaujímavé udalosti i osobnosti akoby sa zabudlo a do popredia vystúpili lepšie, detailnejšie zdokumentované a preferované skutočnosti, ktoré mali, povedzme, výraznejšiu „reklamu“. Baví ma pátrať, študovať, vyhľadávať, písať o rodoch, ktoré tvorili naše dejiny, či vdýchnuť život starým zrúcaninám. Okrem iného je plný protikladov – temné obdobie, otroctvo, vojny, choroby a hladomor, napriek tomu vznikli najkrajšie legendy, postavili sa hrady, ktoré pretrvali dodnes, udomácnili sa v ňom pojmy ako rytierstvo, česť, cnosť, s ktorými sa v súčasnosti stretávame len zriedka, a pritom majú hodnotu vekov.
Stredovek a vtedajší spôsob života býva často iba pre silné žalúdky. Chceli by ste žiť v tomto období?
Som realistka, rozhodne by som v tom období nechcela žiť, to úprimne priznávam. To mi však nebráni troška si ho zromantizovať a vytiahnuť z blata i zo špiny tvrdej reality niečo pekné, niečo pravdivé, niečo trvácne. Stredovek nebol len o temnote a strádaní, bol plný hrdinov a krásnych príbehov, na ktoré sa zabudlo. Mojím úmyslom je upozorniť na nich – okrem Alžbety Bátoryčky, Matúša Čáka a Jánošíka tu máme Cecíliu zo Svätého Jura, Zachovcov, Omodejovcov, ale i Abovcov, magistra Donča, Drughetovcov a mnoho ďalších hrdinov.
