Obyvatelia Štósu sú na Huberta pyšní aj po 55 rokoch, ktoré uplynuli od jeho smrti. Gabriela Stramová (74) si na starého pána spomína s láskou. „Spolu s manželkou treli veľkú biedu a v hlade aj zomreli. Keďže nemali ani čím kúriť, môj otecko im nosieval drevo, bol povozníkom. Ja som im doniesla mlieko, maslo a občas aj kúsok slaniny. Všetko to však muselo byť potajomky, aby nás nikto nevidel,“ prezradila sympatická pani.
Po smrti starého pána pochovali na miestnom cintoríne, hneď pri plote. O jeho hrob sa stará Gabriel Nagy, ktorý má neďaleko neho pozemok. „V pivnici mám síce víno, ale keď si pomyslím na pána Huberta, chutí mi ako šampanské,“ povedal Novému Času so šibalským úsmevom.
Starosta kúpeľnej obce Štós Anton Imling včera na počesť Henricia Huberta počas pietnej spomienky pri skromnom drevenom kríži otvoril fľašu sektu Hubert. Miesto pozabudnutého odpočinku chcú Štósania skrášliť v štýle doby, keď Henricius zomrel. Postavia mu nový kríž, pravdepodobne aj s typickou fľašou šampanského. Podľa nich si to pokračovateľ legendárneho rodu zaslúži.
Náš šampus pila Európa aj USA
Podľa legendy firmu založil francúzsky vojak Johann Evangelista Hubert, pôvodom zo Champagne. Počas neúspešnej napoleonskej výpravy v Rusku bol zranený a pred návratom domov sa liečil v lazarete v Prešporku (dnešnej Bratislave). Učarovali mu kvalitné miestne vína, a keďže poznal tajomstvo výroby šampanského, založil v roku 1825 firmu na výrobu šumivého.
V tom čase to bola prvá továreň v Európe po Francúzsku, kde sa vyrábalo šampanské víno. Pilo sa na dvore cisára Františka Jozefa I., ale aj v Európe a Amerike. Vo vlastníctve rodiny zostal Hubert až do roku 1945. Po vojne bola na firmu uvalená národná správa a v roku 1949 sa z Huberta stal národný podnik. Po novembrovej revolúcii v roku 1989 vznikla zo štátneho podniku akciová spoločnosť Hubert Sereď.
