Autorom strategického dokumentu je podľa jedného zo západných predstaviteľov priamo oboznámeného s jeho prípravou Prezidentské riaditeľstvo pre cezhraničnú spoluprácu, ktoré je súčasťou Putinovej prezidentskej administratívy a zriadili ho pred piatimi rokmi. Skutočnou úlohou úradu s pomerne nevinne znejúcim názvom je pritom podľa Yahoo News vykonávať kontrolu nad susednými krajinami, ktoré Rusko považuje za svoju sféru vplyvu. Sú to Estónsko, Lotyšsko, Litva, Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko.
Podobne ako ostatné krajiny v hľadáčiku riaditeľstva, aj Bielorusko bolo kedysi členom Sovietskeho zväzu. Na rozdiel od Ukrajiny a pobaltských krajín, ktoré sa obrátili k Európe a západnému štýly demokracie, Bielorusku už takmer tri desaťročia vládne spoľahlivý ruský spojenec, prezident Alexander Lukašenko, často označovaný aj ako „posledný európsky diktátor“.
Lukašenko sa stal prezidentom v roku 1994 a odvtedy sa úradu nevzdal, pričom ani jedny nasledujúce voľby podľa medzinárodných pozorovateľov neboli slobodné. Tie posledné, v roku 2020 vyvolali v krajine masové protesty a Spojené štáty ani EÚ už Lukašenka neuznávajú ako legitímneho prezidenta.
Koncept zväzového štátu prvý raz predstavili v polovici deväťdesiatych rokov v podobe dohody, ktorá mala politicky, ekonomicky a kultúrne integrovať Rusko a Bielorusko. Projekt však na istý čas zanikol a jeho implementáciu začali opätovne preberať až v roku 2018, v zhode s Putinovými agresívnymi geopolitickými ambíciami. V novembri 2021 Lukašenko a Putin podpísali dohodu umožňujúcu 28 integračných programov, zameraných najmä na ekonomické a regulačné otázky. Podpísali aj spoločnú vojenskú doktrínu, no politické aspekty spojenia dvoch krajín vynechali.
