Komunisti ho ničili
Do jeho profesionálneho i súkromného života tvrdo zasiahla normalizácia. Film Dovidenia v pekle, priatelia podľa svojich predstáv dokončil až v roku 1990, keďže dostal zákaz točiť hrané filmy a bol presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave, kde mohol robiť len krátkometrážne či strednometrážne diela. Nastala preňho doba temna...
„Všetci okolo mňa chodili, cezo mňa prechádzali a ja som zistil, že som neviditeľný,“ povedal o tomto období v programe Českej televízie Trinásta komnata a dodal: „Samozrejme, že boli aj kamaráti, ktorí sa ma držali do poslednej chvíle. Bol som im strašne vďačný až do chvíle, keď prišla revolúcia, vrátili nám kádrové dotazníky a zistil som, že to boli tí, čo ma udávali.“ Ťažké obdobie ho doslova ničilo. „To, čo mi robili, tie previerky, stále sa snažili nejakým spôsobom ma potopiť. Bol som v krátkom filme a bol som ohrozený, že ma vyhodia ako háveď, tak vtedy spácham samovraždu,“ skonštatoval v programe ČT.
Poklona od Felliniho
Jeho filmy sú plné metafor a poetiky. Dostal prezývku slovenský Fellini, pričom s legendou talianskeho filmu ho spájalo aj osobné priateľstvo a jeho manželka Gulietta Masina si zahrala v Perinbabe. „Vo filmoch Juraja Jakubiska sa iracionálne, záhadné a pocitové stáva takým prirodzeným, ako je život sám, hoci nie každý z nás má to šťastie mať Jakubiskovo oko, ktoré dokáže vidieť záhadné, neočakávané a fantastické dokonca i v každodennom, obyčajnom živote,“ zhodnotil Fellini jeho tvorbu a takto spomína v knihe Živé striebro na prvé stretnutie s ním J. Jakubisko: „Veľký mág filmu ma pozve na večeru. V jedálni reštaurácie na lodi v Taliansku mi podá ruku režisér, ktorého európski tvorcovia považujú za najväčšieho na svete. V spoločnosti Federica Felliniho držím v ruke klieštiky a drvím klepetá morských rakov. Pripadám si ako babička, keď jedla prvýkrát príborom.“
