Jeden závažný problém však vyriešiť nedokázal a odstránený bol až v roku 1941 použitím citrátu sodného. Tým bolo zrážanie odobratej krvi. Medzitým v roku 1901 rakúsky biológ Karl Landsteiner zistil, že ľudia majú štyri krvné skupiny. Lekárskej vede napomohli aj nové pomôcky v podobe plastových hadičiek a sklenených fliaš, ktoré bolo možné dobre dezinfikovať.
Prvá svetová vojna, množstvo tragických, ťažkých zranení, dali zdravotníkom príležitosť odskúšať si aj podávanie transfúzií. Ani zďaleka sa nepodobali na tie dnešné. V októbri 1915 kanadský poručík L. B. Robertson podal úspešnú transfúziu krvi vojakovi s mnohonásobnými zraneniami od črepín z granátu. Svoje skúsenosti publikoval nasledujúci rok v odborných časopisoch. Krvné transfúzie sa vtedy robili pomocou striekačky. Najprv sa odobrala krv darcovi a následne sa vstrekla pacientovi.
Neplánované prvenstvo
Rovnakým spôsobom vykonal prvú transfúziu krvi na Slovensku aj doktor Ján Kňazovický. V roku 1923 bol čerstvý tridsiatnik asistentom na bratislavskej chirurgickej klinike profesora Kostlivého, ktorá sa nachádzala na Mickiewiczovej ulici. V tej dobe mal za sebou skúsenosti ako vojnový zdravotník, boje vo vojne, zranenie i prvú atestáciu z chirurgie. V Bratislave bol ešte len krátky čas, keď pri poobedňajšej vizite našiel čerstvo operovaného pacienta bez pulzu a tlaku. Okamžite pochopil, že bez podania krvi mu muž pred očami zomrie.
„Dnešná zdravotnícka generácia si vôbec nevie predstaviť v akej psychickej situácii sa nachádzal terapeut, keď sa rozhodol pre transfúziu krvi. Zabudlo sa už dávno na to, že som musel chorého na susednej posteli dlho nahovárať, aby mi dovolil vysať z jeho žíl najprv 10, a keď nenastane reakcia, 200 ml krvi,“ zaspomínal si na sklonku života na dôležitý zákrok vo vlastnoručne písaných poznámkach doktor Kňazovický. Tento vzácny dokument dodnes opatruje jeho vnuk Miloš Kňazovický, ktorý kráča v šľapajach svojho starého otca a je tiež chirurgom.
