Vaša predchádzajúca kniha Miniromány by určite mohla mať pokračovanie, keďže na cestách i v Bratislave zažívate stále nové príbehy a viete ich šikovne a zaujímavo opísať.
Momentálne som nad tým neuvažovala, stále mám dosť aktivít. Čo je smutné, stále častejšie chodím na pohreby. Umierajú moji blízki priatelia a priateľky. Čo sa dá robiť? K nášmu veku to, žiaľ, patrí.
Obaja s manželom ste, okrem iného, spisovatelia. Čítate si svoje diela navzájom ako prví? Kto je väčší kritik?
Môj muž neustále píše a vždy má o čom. Niekedy to ani nestíham čítať. Teším sa z každej jeho vety. Moje písanie ho veľmi nezaťaží. Píšem málo a zriedka.
Stále ste členkou tímu glosátorov, s ktorým účinkujete nielen v televízii, ale cestujete aj po celom Slovensku. Kde čerpáte energiu na literárne a glosátorské aktivity?
Pracovať s kolegami glosátormi je radosť. Na cestách po Slovensku sa zabávame už vo vlaku. Chýba nám Milan Lasica. Predstavujeme si, že sedí s nami, a často ho citujeme.
Z Tesly Nižná na žurnalistiku – aká bola táto vaša cesta, nečudovali sa na Orave, že čo ste si to vymysleli?
V Tesle som pracovala po maturite. Vylepšovala som si kádrový posudok. Keď som povedala, že budem novinárka, naša suseda sa čudovala. Myslela si, že budem v stánku predávať noviny, a na to nemusím byť vraj školovaná.
