Kríza demokracie
Keď sa novinári opýtali pri 30. výročí Novembra ´89 Michaela Kocába, či máme čo oslavovať, ponúkol im dve odpovede. Ako sám povedal, jednu politicky korektnú a druhú rockerskú. „Získali sme slobodu a nezávislosť. Takže áno, máme čo oslavovať.“ Odpoveď rockera znela: „Súdružky a súdruhovia, stojí to za hovno.“ Tá pomyselná schizofrénia je stále aktuálna. Vďaka všetkým ponovembrovým politikom zažíva Slovensko permanentnú krízu demokracie. Je vyčerpané. A frustrované.
Fedor Gál je presvedčený, že pokusy o jednu jedinú pravdu a následnú terapiu smrdia pýchou a nesú v sebe presne to, čo splodilo dnešné rozdelené spoločnosti a spoločenstvá. Gálovo uvažovanie dokonale vystihuje realitu súčasného Slovenska. Neschopnosť intelektuálnych elít komunikovať. Pochopiť, že „tí druhí“ nie sú idioti, ale parťáci. Gál na rovinu hovorí: „Aj liberálne elity sú nepriateľ liberálnej demokracie!“
Absencia dialógu
Poďme však do minulosti. Ľudia boli unavení z budovania socializmu. Strana bola unavená. Jej predstavitelia neboli schopní presvedčiť občanov v Československu o vlastnej životaschopnosti a čoraz menej o spoločenskom prínose. Posledný šéf komunistickej Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc zdôrazňuje absenciu dialógu. Ten je podľa neho podmienkou pre fungovanie každého spoločenského systému a udržanie moci.
Obdobie normalizácie, to znamená 70. a 80. roky, ktorým prepožičal svoje meno a tvár Gustáv Husák, sa nieslo v znamení cenzúry a prísneho kádrovania. Dianie v spoločnosti určovala komunistická strana. Absentovala sloboda slova a vierovyznania. Obmedzované boli ľudské práva. Napriek týmto skutočnostiam sa počas normalizácie v Československu nezopakovali 50. roky so svojím brutalizmom, s justičnými vraždami a „monsterprocesmi“ s nepohodlnými občanmi – nepriateľmi štátu. Zásluhu na tom mal nesporne aj Gustáv Husák. V 50. rokoch bol politickým väzňom. Z vlastnej skúsenosti vedel, čoho sú komunisti i Sovieti schopní. Ako komunista poznal metódy i štýl práce komunistickej strany.