Skryto proti boľševikom
Francúzska historička a sociologička Françoise Mayer v jednej zo svojich kníh približuje okolnosti života v Československu na konci osemdesiatych rokov takto: „V deväťdesiatych rokoch otázka ,Čo ste robili pred desiatymi rokmi?‘, v Paríži úplne neškodná, môže ľudí v Prahe privádzať do rozpakov, pretože, ako mi na počiatku môjho prieskumu povedal istý profesor Karlovej univerzity, museli by povedať, že žili normálne, a to nejde.“
Český historik Jan Rychlík poukazuje na skutočnosť, že pre obdobie normalizácie neexistovali až do druhej polovice osemdesiatych rokov, okrem Charty 77, žiadne viditeľné protirežimové aktivity. Tvrdí, že ľudia bojovali proti boľševikom v skrytosti – pomocou akejsi pasívnej rezistencie. Mieni, že to bola ponovembrová publicistika, ktorá vytvárala obraz bojujúceho národa, keď počet odporcov komunistického režimu a protikomunistických pasívnych bojovníkov rástol priamo úmerne časovej vzdialenosti od Novembra 1989, až sa nakoniec limitne priblížil celkovému počtu obyvateľstva.
Tajná cirkev
Historik Michal Macháček predstavuje Sviečkovú manifestáciu ako prvé masovejšie protirežimové vystúpenie na Slovensku od roku 1969. „Išlo o určité zavŕšenie aktivít tajnej cirkvi, keď boli vznesené požiadavky na dodržiavanie občianskych a ľudských práv, pričom nešlo iba o náboženské slobody,“ povedal pre Nový Čas.
Tajná cirkev sa v tom období stávala hýbateľom spoločenských zmien. 30. októbra 1987 napísal Rudému právu list tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec. Obsahom bol rozsiahly opis prenasledovania cirkvi. List nebol síce uverejnený, no začal sa hromadne šíriť ako samizdat. A to bolo pre režim oveľa nepohodlnejšie.
Verejným prejavom tajnej cirkvi a aktívnych katolíckych laikov bol pohreb apoštolského administrátora Trnavskej arcidiecézy Mons. Júliusa Gábriša 18. novembra 1987. Posledné rozlúčenie s biskupom, ktorý odolával režimu, sa stalo hromadnou manifestáciou veriacich. Prišli naň tisícky ľudí.
