Desivé spomienky
O detailoch celej udalosti ešte pre prebiehajúce vyšetrovanie nemôže hovoriť. „Keď sa to stalo, inštruktor bol len kúsok odo mňa. Po výstrele som mala pocit, že zomieram. Pamätám si, že inštruktor sa na mňa iba pozeral a bola to spolužiačka, ktorá mi volala záchranku. Všetko som si uvedomovala,“ približuje bezprostredné pocity po zasiahnutí nábojom.
„Po príchode záchranky a vyšetrovateľa som ešte otvorila mobil a chcela zavolať rodičom, no vyšetrovatelia mi to už nedovolili.“ Miška dodáva, že keby ju postrelila spolužiačka bez skúseností, dokázala by to pochopiť.
„Inštruktor mi ani nestojí za to, aby som mu niečo odkazovala. Som smutná a nahnevaná na to, čo sa stalo, lebo to nezničilo život len mne, ale aj mojej rodine,“ hovorí Miška so zovretým hrdlom. Jej nezlomná vôľa a športový duch, keďže hrávala futbal, sa však prejavuje aj v nemocnici. Napriek kanylám v ruke, ranám a bolestiam cvičí aspoň s malými činkami na nemocničnej posteli.
Budem bojovať!
Miška si veľmi váži podporu, ktorú dostáva od ľudí, aj preto jej rodina založila verejnú finančnú zbierku. „Chcela by som sa poďakovať všetkým, ktorí prispeli a prispievajú, nie je to vôbec jednoduché.“ Rodina za ňou dochádza každý deň vyše 300 km. Musia doma všetko prerobiť a keďže nečakajú na poisťovňu, je to finančne náročné.
Nádej na liečbu vidia v zahraničí. „Ďakujem ešte raz všetkým, že mi takto uľahčia rekonvalescenciu a rehabilitácie. Keby som si mohla dovoliť súkromné centrum, tak by sa mi mohli viac venovať,“ povedala dojatá Miška. „Budem bojovať za spravodlivosť a tiež za to, aby som spravila zase drep s vlastnou váhou,“ uzatvára statočné dievča.
