Povedané rečou Čiernych barónov, „terazky“ ste František Krištof Veselý. Dvanásteho apríla uplynulo 120 rokov od jeho narodenia, 5. mája bude premiéra muzikálu o živote tohto legendárneho umelca. Čo ste o ňom (ne)vedeli?
Z toho, čo sme sa bavili s režisérom Martinom Kákošom a dramaturgom, som pochopil, že bol citlivý aj veselý, snažil sa rozosmievať ľudí, čo mám v sebe odmalička i ja. Stále len robil, nemal čas na rodinu. Ja ešte rodinu nemám, no neviem si predstaviť, že by som dopadol ako on. Jeho život bol ubehaný a ja teraz zažívam to isté. Mám 30 rokov, behám z dabingu na nakrúcanie, z nakrúcania do divadla, v máji musím odohrať dvadsať predstavení, čo je dosť namáhavé. Niekedy si podobne ako on hovorím, že už nechcem hrať hlavné úlohy.
Čo by iní za ne dali...
Veľa vecí, ktoré mám v scenári, sú aj moje myšlienky, ktoré mám už dlho v hlave, preto mi táto úloha sedí, ale nie vo všetkom s Františkom súhlasím. Emócie, ktoré prežíva herec na javisku, by si nemal nosiť domov a prežívať ich aj v súkromí, čo sa jemu nedarilo, a to je smutné.
Ešte sme ani nezačali a koľko styčných bodov ste našli. A čo sa týka jeho piesní?
Nahral ich viac ako dvesto, počúval som ich odmalička, lebo moja nebohá babka mi ich púšťala, aj sme si na ne doma neraz zatancovali. Spievali sme si „Skôr než odídeš, aspoň mi zbohom daj“, a niekedy na to, aký je ten text smutný, sme to spievali veselo.
Teraz vo veľkom skúšate Bonvivána, máte voľno aspoň cez víkend?
V sobotu mám skúšku v divadle a dabing, večer budem doma a v nedeľu verím, že mám voľno...
Prečo len veríte?
Lebo vždy je v hre, že sa ozve dabingové štúdio s hraničnými termínmi. Pokiaľ nie, v nedeľu môžem ísť pokojne do kostola, dať si kávu, poprechádzať sa po meste a mať svoj typický nedeľný deň. Do kostola chodím ráno alebo večer a niežeby som bol stalker, ale veľmi rád počas prechádzky pozorujem ľudí a tipujem, čo asi prežívajú. Po meste sa prechádzam rád aj preto, lebo milujem uličky. V tých bratislavských zažijete hocičo, čo si budeme hovoriť. Ja napríklad rád sledujem staré páry, ktoré sa aj po rokoch stále držia za ruky a prejavujú si lásku, alebo hrajúce sa deti, ktoré sa rodičia snažia uchlácholiť.
