O vás je známe, že sa rád prejdete pešo aj po predstavení a vo finále občas zabudnete včas vystúpiť z MHD. Sú to vaše vypnutia z úlohy alebo len potrebujete chodiť?
Po predstavení sa rád pobavím s kolegami a hlavne vždy vypínam z postavy. Nechcem zažívať to, čo ona, pre mňa je to len urobená robota, čiže skončí sa predstavenie, skončím aj ja, už tu skrátka nie som. Pre mňa to nie je cieľ, mojím cieľom je rodina.
Tá vaša pochádza z Nových Zámkov. Teraz ste spomínali babičku, otec bol policajt a mamina? Po kom máte chuť a odvahu vyjsť na pódium a zabávať ľudí?
Mamina bola zdravotná sestra v nemocnici v Nových Zámkoch, potom odišla do Rakúska, kde pracuje ako opatrovateľka nejakých 13-14 rokov. Nebohá babka spievala v kostole, zanôtiť vedia mamina aj ocino, zrejme to bude z oboch strán, ale viac z maminej. Je ich päť súrodencov a tí, keď sa stretnú, sú žoviálni, vtipkujú, každý sa chce predviesť.
Vy ste skončili základnú v Nových Zámkoch a potom ste išli na cirkevné konzervatórium do Bratislavy...
... za čo môže moja sestra, ktorá tam išla predo mnou.
Mňa skôr zaujíma, či ste nemali v pláne, tak ako kedysi Ivan Tásler, študovať teológiu, lebo tým, že ste veriaci a chodíte do kostola, sa netajíte.
Mal, chcel som byť františkánom ako dvaja kňazi z našej rodiny. Zažil som pri nich skvelú atmosféru, hrali na gitarách, spievali, tešili sa zo života. Cesta k Bohu ma vždy viedla tak, že som to chcel urobiť, ale potom som si uvedomil, že v tom prípade nemôžem mať rodinu a nakoniec som od toho upustil. Okrem toho som veľa športoval, do toho išla sestra na konzervatórium, tak som pokračoval v tom, čo som vždy robil – vypínal zvuk na filmoch a daboval, alebo zabával ľudí, teda hral a spieval.
Nakoniec ste dostali angažmán na Novej scéne. Uľahčilo vaše prijatie to, že ste tu ako študent konzervatória stvárnili hlavnú postavu v predstavení Mozart?
Pán Bednárik sa vtedy postavil a povedal bravo! Ale také jednoduché to nebolo. Na naše študentské predstavenie, ktoré sme naštudovali s Dušanom Kaprálikom, prišli pán Bednárik, režisér Peter Oravec a vtedajší riaditeľ Novej scény Juraj Ďurdiak. Na základe toho ma pán Bednárik obsadil do svojho Šansónového večera, kde som zhodou okolností spieval Ja som optimista od F. K. Veselého. Potom ma páni Oravec s Ďurdiakom obsadili do muzikálu Princ a večernica, čo bola moja druhá inscenácia. No a počas toho som sa pýtal na angažmán a nakoniec ma prijali. Zmluvu som podpísal 3. marca 2013, teraz je to 10 rokov.
