Nové Zámky nie sú ďaleko od Bratislavy. Chodievate domov často?
Domov chodím veľmi málo, maximálne za babkou a dedkom. Naši sú rozvedení, mamina, ako som spomínal, pracuje v zahraničí a našla si byt v Šenkviciach neďaleko sestry. Ocino odišiel do výsluhového dôchodku a teraz robí často v Bratislave, asi päťsto metrov od miesta, kde bývam, takže sme spolu často.
Vy ste už tiež samostatná jednotka. Ako zvládate domácnosť?
Mám jednoizbový byt, kde je upratané stále, lebo si nemám kedy urobiť bordel, iba tam spím. Takže mi ostáva umyť podlahy, povysávať a utrieť prach. Najčastejšie doma periem, riad veľmi neumývam, lebo sa stravujem prevažne vonku. A mamina mi vždy povie, čo si mám kúpiť, aj mi donesie potreby na pranie s tým, že tieto biele obrúsky daj do prania, aby sa ti nezafarbili veci. Na „koľkátke“ mám prať, som sa už naučil. Doma hlavne oddychujem. Chcel by som si dať na balkón kvetinky, ale nechce sa mi ich sadiť, na to si radšej zavolám nejakú kolegyňu z divadla.
Pozrime sa, aký pohodlný! To máte v divadle takých dobrých kolegov, že to pre vás urobia? S kým ste v šatni?
S Lukášom Pištom, Vladkom Plevčíkom, Michalom Latákom a Patrikom Vyskočilom. Sme ako rodina, tu je podľa mňa úplne iná atmosféra, ako býva v iných divadlách. Prijali nás v podstate naraz, sme tu desať rokov, poznáme sa trinásť-štrnásť. Poznám ich viac ako svoju rodinu niekedy, lebo som s nimi oveľa častejšie, máme výborný vzťah a rozprávame sa o veľa veciach.
O akých?
O všetkom; riešime spolu vzťahy, ale pre každého mám aj svoje témy, lebo jeden vie poradiť v elektronike, druhý v inom, každý má už zažité svoje. Sme pomaly ako takí remeselníci, ktorí by spoločne dokázali postaviť trebárs dom.
Chodievate do posilňovne a rád cestujete, najmä po Ázii. Hovoríte, že vás fascinujú jej obyvatelia svojou slušnosťou a pokorou. Ľudia vo vašom veku podobné pojmy väčšinou neriešia, sú skôr zameraní na cieľ a kariéru. Vy máte tieto hodnoty zrejme vštepené z rodiny...
Áno, z rodiny. A je vo mne aj niečo starosvetské, lebo keď čítam texty k Veselému, mám pocit, akoby som žil svoj život. Niekedy som vyhorený z divadla, desať rokov je dosť, a hlavne som tu nehral málo postáv, za čo vďaka Bohu, ale niekedy mám pocit, že už stačí. Snažím sa byť na každého dobrý, ako hovorí František, „iba som chcel s každým vychádzať, aby sa ľudia usmievali“, a ja sa snažím tiež, chcem, aby dobro vždy stálo nad zlom. Nie vždy to ide, niekedy vypením, s čím mi pomôže buď vedenie divadla, alebo som na to sám. Na ľuďoch mám rád dobro a hlavne viem čítať, kto je aký, vidím ich emócie, čo tiež nie je dobré, lebo niekedy ich preberám na seba.
