Ktosi mi spomínal, že pre dámu svojho srdca ste schopný ísť a zaspievať jej pod balkónom. Urobili ste to?
Ja by som žene svojho srdca spieval každý jeden deň.
Čo si všímate na žene?
To, čo vyžaruje, aké má oči, čo rozpráva, ako sa správa, či má rada deti a keby so mnou išla niekedy na omšu, tak ma to celkom poteší, že ma bude podporovať aj v tomto smere.
O deťoch máte akú predstavu?
Dve-tri by som prijal. Teším sa na to obdobie, nebojím sa ho a najradšej by som bol, keby to bolo do dvoch-troch rokov. 33, Kristove roky, bum, hotovo.
Veríte na osud, že ste práve v čase, keď viete, čo chcete, profesijne aj súkromne, dostali úlohu F. K. Veselého?
Verím. Od tej doby, čo viem, že budem robiť Bonvivána, sa mi všetko, aj stretnutie s tým možno osudovým dievčaťom, kryštalizuje do inej podoby, všetko mi zapadá do seba. Nebudem hovoriť detaily, je to však pekné obdobie, cítim sa naozaj šťastný.
To je super, ale stále ste slobodný a na ruke nosíte obrúčku. Čo si o nej mám myslieť?
Je to „snubák“ mojej mamy a keď stretnem tú pravú, je to prsteň, ktorý jej chcem dať. Zatiaľ ma aspoň neotravujú dievčatá. Keď niekoho chcem, tak si ho vyberiem sám.
Väčšina mužov by bola rada, keby si mohla vyberať!
Možno som to mal rád, keď som mal 19 až 23, ale už nie. Keď ma nejaká osloví, záleží na tom, ako to urobí, porozprávam sa rád, ale keď vidím v posilke tie pohľady, že pomôž mi so strojom, tieto fígle už poznám... Ja mám rád také to svoje, ten osudový pohľad, že ani slová neprejdú a aj tak viem, že je to ona, a to je viac ako sedieť s kamošmi v bare a pozerať po dievčatách. Ten pohľad na ženu, do očí, keď to len tak luskne, praskne to zrkadlo v hlave, že áno, to je ona.
To sa vám stalo koľkokrát v živote?
Raz. Teraz.
