Najväčšie sídlisko na Slovensku i v strednej Európe oslavuje 50. výročie svojho založenia. "Predtým, ako sme sa mali sťahovať, som mal dlhodobé chrípky. Nakoniec som skončil v nemocnici so zápalom mozgových blán. Myslím si, že to súviselo s nervovým vypätím, stresom. Nebolo to príjemné," spomína Appel.
Keď začiatkom 70. rokov zháňal bývanie, bolo to podľa neho náročné, keďže ho skôr prideľovali "cezpoľným" remeselníkom. K bytu sa nemohol dostať ani napriek tomu, že robil v štátnom podniku Pozemné stavby a jeho strýko bol predsedom celozávodného výboru strany. "Povedali mi, že mám bývať u rodičov. Rozhodol som sa, že si musím postaviť dom," približuje Appel poukazujúc na to, že predtým sa v priebehu siedmich rokov jedenásťkrát sťahoval.
Dom mal postavený približne za šesť mesiacov. Pomáhali mu kamaráti i futbalisti, hrával totiž futbal. Vlastné bývanie si však užil len štyri roky, aj jeho dom padol za obeť výstavbe nového sídliska. "Ulice sa búrali radovo, jedna za druhou. Vedeli sme, že sa tomu nevyhneme. Keby ste boli tvrdohlaví, že by ste tam tvrdošijne chceli ostať, neviem si to predstaviť, keďže vedľa vás ručali buldozéry," podotýka Appel.
Ako náhradu za dom dostal štvorizbový byt. Pri samotnom sťahovaní nebol, keďže bol v tom čase v nemocnici, nábytok sťahoval jeho otec. Keď prišiel na druhý deň, dvere už boli vylomené, dom vyrabovaný. Spomína si, ako chodili rôzne partie robotníkov a súkromníkov s veľkými autami a veci odvážali. "Následne došiel buldozér a už začal búrať. Išlo to veľmi rýchlo a za pár dní bolo po dome," vysvetľuje Appel.
Slabé bolo podľa neho aj finančné odškodnenie. Každý dom bol ocenený podľa toho, do ktorej kategórie bol zaradený. Záviselo to od toho, či mal napríklad garáž, práčovňu či ústredné kúrenie. Niektoré domy tak ocenil odhadca na 300.000 či 400.000 vtedajších korún, jeho na 99.000 korún, lebo nemal hotové ústredné kúrenie. Nemyslí si, že práca na dome bola ohodnotená, skôr len materiál.
