V minulosti ste vážne ochoreli. Ako ste zistili, že niečo nie je v poriadku?
Bolo to ešte na vysokej škole, keď som si náhodne pri sprchovaní na semenníku nahmatal hrčku. Zo začiatku som to v podstate ani nechcel riešiť, lebo mi ani nenapadlo, že by to mohlo byť niečo vážne. Dôležité bolo, že som o tom povedal doma a rodičia ma nejakým spôsobom uchlácholili, aby sme išli k lekárovi. Prvý lekár vo Veľkom Krtíši mi povedal, že to nič nie je, len nejaká postpubertálna fyziologická zmena a že to nie je nebezpečné. Mamina je zdravotná sestra a prehovorila ma, aby sme ešte išli k ďalšiemu odborníkovi, ktorý povedal, že ma okamžite budú operovať. Následne na to prišiel výsledok z histológie, že to je zhubný nádor.
Ako ste túto informáciu zobrali?
Prepadla ma neskutočná úzkosť, pretože som sa v tej dobe so slovom rakovina nikdy nestretol. Rakovina pre laika znamená smrť, a tak som sa veľmi bál, pretože som nevedel, o čo ide. Až keď mi lekári povedali, že moje ochorenie je zatiaľ v takom štádiu, v ktorom je veľmi dobre liečiteľné. Bol to pre mňa prvý stimul, ktorý ma nakopol, a povedal som si, že musím urobiť všetko pre to, aby som to ustál.
Kto vám bol vtedy najväčšou oporou?
Určite rodina, bez nej by som to nezvládol. Bolo to ťažké, pretože som sa liečil v Bratislave a naši nemali auto, tie presuny boli logisticky zložité. Chodieval som na týždenné cykly, keď som bol týždeň v nemocnici a týždeň doma.
Ako ste znášali liečbu?
Musím povedať, že zo začiatku celkom dobre, potom mi, samozrejme, z chemoterapie bolo aj zle. Keď mi lekári začali hovoriť, že vyhliadky sú veľmi dobré, tak to bolo pre mňa také nakopnutie.
Zostali vám z toho obdobia aj nejakí priatelia?
Dodnes chodím do onkologického centra na preventívne prehliadky a medzi sestričkami stále tie priateľstvá mám. Vždy sa tešia, keď ma vidia, hovoria mi, že ma sledujú a sú rady, že sa mi splnili sny. Čo sa týka spolupacientov, tam už kamarátov nemám, pretože so mnou ležali ľudia, ktorí mali rakovinu v štádiu, keď ju už nebolo možné nejakým spôsobom zastaviť. Bavili sme sa spolu o nejakej kvalite života a dožití a na to nerád spomínam. Boli to však ľudia, ktorí mi veľa dali, pretože napriek tomu, akú diagnózu si vypočuli, žili. Mali chuť sa rozprávať, smiať sa a boli mi naozaj veľmi dobrými spoločníkmi. Dodnes ich s úctou obdivujem.
