V roku 1970 ukončilo ročník 4ZS/b 30 dievčat. Potom mali len dve stretávky, po 5 a 15 rokoch. „Aj mi napadlo, že by bolo dobré znovu nejakú zorganizovať. Lenže nevedela som nájsť zošit s menami a adresami dievčat. V závere minulého roka mi však zomrel môj milovaný manžel. A keď som triedila veci, poznámky o spolužiačkach sa znova objavili,“ prezradila Jozefka, ktorej nepovedia inak ako Oďa. Hneď vedela, že teraz už stretnutie musí zorganizovať.
Prišla aj triedna
„Postupne som zistila, že štyri z nás už, žiaľbohu, nežijú. Ostatné sa mi darilo kontaktovať, i keď na pôvodných adresách už bývajú len tri alebo štyri. Našla som aj spolužiačku, ktorá sa odsťahovala do Čiech. Ale ani za nič sa mi nedarilo nájsť Janku, ktorá žije vo Švajčiarsku,“ hovorí vynaliezavá Jozefka.
Spomenula si, že Janka naposledy robila v nemocnici v Košiciach-Šaci. „Skontaktovala som sa s nimi, ale už si na ňu nespomínali. Nasmerovali ma však za ďalšou kolegyňou, ktorá nastúpila dva roky po Janke. Tá mi veľmi pomohla. Našla Jankinu sestru a prostredníctvom nej sa nám podarilo dostať až k spolužiačke. Tá sa síce spočiatku neozývala, potom povedala, že sa pokúsi prísť, ale nič nesľúbila, ani sa už neozvala. Znenazdajky sa však na stretku objavila. To bolo radosti! Vzala som ju aj na aj výlet do Košíc a obhliadku Zemplínskej šíravy,“ hovorí Jozefka, ktorá pripravila pohostenie v michalovskej reštaurácii.
