Stretli sme sa aj s fotografom u nej v bratislavskom ateliéri, len na skok od centra. Kým nám hostiteľka pripravovala kávu, zrakom sme blúdili po prenádherných výtvarných dielach, uložených na pracovnom stole a policiach, či reliéfoch zavesených na stenách. Všetko diela domácej pani sochárky Jany Galaxie Brisudovej. Zdá sa vám jej meno trochu výnimočné, doslova hviezdne? Aj my sme boli zvedaví, odkiaľ sa vzalo to netradičné Galaxia.
„V mladom veku ma tak začali volať kamaráti, pretože som vraj neuchopiteľná ako galaxia a lietam si vo svojom vesmíre,“ vysvetlí nám Jana a usadí sa na vysokej stoličke za pultom, odkiaľ má výhľad na celý ateliér. Podotkneme, že od sochárky by sme očakávali skôr pevnú pôdu pod nohami, stabilitu, než poletovanie vo vesmíre, hoci len myslené obrazne.
Usmeje sa a uvedie veci na pravú mieru: „Sochár sa musí vedieť sústrediť, preto rada robím v noci, lebo mám pokoj, nemám okolo seba toľko rušivých elementov, nezvoní mi mobil a dokážem sa emočne najviac do toho vložiť. Na druhej strane, pre sochárstvo je dobré denné svetlo, čiže pracujem aj cez deň. Takže tá prezývka je akási symbióza umeleckej duše a mojej povahy.“
Škola u legendy
Človek zväčša odmalička inklinuje k niečomu, čo ho baví, čo ho zaujme. Najčastejšie však rodičia spozorujú u svojho dieťaťa talent a rozvíjajú ho. Kedy sa ukázalo, že Jana má blízko k výtvarnému umeniu? „Ako dieťa som inklinovala k veľa aktivitám, aj k športu či spevu. Mala som naraz aj šesť krúžkov, ale primárne, čo ma bavilo, bola práve hlina,“ dozvieme sa a vlastne sme to aj očakávali.
„Stále som modelovala. Chodila som na keramiku aj na výtvarnú do ateliéru k maminej kamarátke Žofke Holotíkovej a neskôr do ateliéru k Edite Gregorovej-Adamovej. Príjemne sa v nej hnietlo, neprekážalo mi, že mám špinavé ruky,“ zasmeje sa. „Dnes to nie je inak,“ dodá. Aká bola jej cesta z keramickej dielne k sochárskej legende Tiborovi Bartfayovi?
„Mala som za sebou niekoľko keramických výstav, keď mi raz kamarát sochár Juraj Čutek vraví – počúvaj, ty už ideš do sochárskych objektov... A zobral ma k Tiborovi Bartfayovi. Išla som tam s veľkým rešpektom a so stiahnutým žalúdkom. Tibor Bartfay sa pozrel na moje práce a súhlasil, aby som chodila do jeho ateliéru, dal mi možnosť učiť sa od neho. Priznám sa, že som mala isté obavy, myslela som si, že ma po týždni pošle preč,“ smeje sa dnes uznávaná sochárka.
