Juraj bol od vás o generáciu starší. Čo vás v živote naučil?
Keď sme sa zoznámili, mala som dvadsať päť, Juraj o dvadsať viac. On bol zrelý muž, ja som sa vyvíjala, formovala si život a svet. Svet, na ktorý mal Juraj veľký vplyv. Naučil ma byť tolerantnejšou. Naučil ma, že sa na svet mám dívať aj z druhej strany. Pamätám si, ako som sa rozčuľovala, keď som vedela, že som pomenovala veci správne, že som mala pravdu... A Jurajko mi s úsmevom povedal: „Deanka, nemôžeš bojovať za spravodlivosť celého sveta!“
To je pravda, v tomto smere ste si nedali nikdy skákať po hlave, preto vás niektorí nemajú príliš v láske...
Možno to tak navonok vyzerá, pretože vždy som hájila pravdu. I Jurajovu pravdu. Bola som tá, čo sa postavila proti nespravodlivosti a zlobe, aj hlučným spôsobom. A bolo mi úplne jedno, aké dôsledky z toho budú, i politické. Mala som ten pomyselný vietor vo vlasoch a videla svetlo na konci tunela, išla som za tým svetlom, a často vehementne. Viem, že nie každý to prijal, ľudia nemajú radi, ak im nastavíte zrkadlo.
Stíhal manžel vaše tempo? Nehamoval vás občas, aby ste spomalili?
Ale Juraj nebol človek, ktorý by šiel pomalým tempom! On síce kráčal životom pokojne, ale veľmi rýchlym tempom. (úsmev) Juraj bol osamelý bežec. Sám to o sebe hovoril. Vedel presne, kam kráča. Dopredu. Tak to bolo vo všetkom. Dychtil po tom, poznať niečo nové. Keď sme točili pokračovanie Perinbaby, mal už 82 rokov a mladí ľudia na pľaci mu nestíhali. Herci sami vraveli, že keby bolo možné točiť 24 hodín, tak Juraj točí by točil 24 hodín! Myslím, že energiu čerpal priamo z vesmíru. A tá ho držala pri sile. Keď tvoril, nemusel spať, nemusel jesť, nepociťoval smäd ani únavu. A musím povedať, že sa nestalo, že by sme po natáčaní prišli domov a on by týždeň odpočíval. Na druhý deň bol v strižni.
Počas pandémie skončil načas v nemocnici s koronavírusom, čo bolo v jeho prípade nebezpečné. Jednak pre vek, jednak však preto, že žil roky s transplantovaným srdcom. Keď sa zotavil, povedal nám: „Nikdy som strach nemal a ani ho nemám. Nemal som ho ani vtedy, keď mi išli transplantovať srdce, lebo som vedel, že čo sa má stať, sa stane.“ Keď sa potom musel popasovať s onkologickým ochorením, premýšľal rovnako? Ani vtedy nemal strach?
Bol pokojný, pokorný, a veril. Strach rozhodne nemal. „Je zbytočné báť sa. Strach nás neochráni pred tým, čo sa má stať,“ vravel. Môj manžel bol introvert a myslím si, že skôr mu ubližovalo, že sa trápil. Súboj v tvorbe chápal a prijímal. Bol smutný, ak niekto investoval životný čas a energiu, kontakty, úsilie, len aby niečo nevzniklo. Bolo to proti jeho prirodzenosti. Vedel presne, čo sa deje. Intenzívne prežíval, kam sa svet rúti. A trápenie je pre nás horšie ako strach.
