Keď mu postupne ubúdali sily, pripustil, že sa blíži koniec? Premýšľal nad smrťou?
Máte pocit, že pri mne sa dá hovoriť o niečom, čo ja nechcem pripustiť?!
Takto som o tom nepremýšľala. Tak sa teda spýtam inak: ako ste to prežívali vy osobne? Juraj mal oporu vo vás, ale kto podržal počas jeho choroby vás?
Mala som okolo seba úžasných ľudí, priateľov, sestričky, ošetrovateľa, ktorí mi pomáhali a pomáhajú dodnes.
Ste si so synom Jorikom a s Jurajovou dcérou Janette navzájom oporou aj v tom, ako sa vyrovnať s bolesťou zo straty milovaného manžela a otca?
Bôľ prežíva každý sám, každý ho vníma inak, každý sa s ním vyrovnáva v duši po svojom. Musíte dať priestor blízkemu človeku, aby si našiel miesto a spôsob podľa svojich vnútorných potrieb, len vtedy človek prijme vyrovnanie... Je veľmi dôležité pre deti, pre mňa, pre všetkých, ktorí ho milovali, že aj po Jurajkovom odchode sme si blízki a vzájomne oporou. Keď som jednému nášmu priateľovi napísala, že neexistuje na tú bolesť liek, odpísal mi krásnu vetu: „A z čoho by si sa chcela liečiť? Z lásky k Jurajovi?“ A mal pravdu. Okrem toho, ja si nemyslím, že odišiel.
Keď sme sa stretli v Prahe len tri týždne po pohrebe, priznali ste, že v dome sa ničím nepohlo. Jurajove veci sú na tom istom mieste, kde ich zanechal. Zmenilo sa odvtedy niečo?
Žili sme spolu 40 rokov, mal v mojom živote svoje nezastupiteľné miesto. A to miesto zostane v mojej duši navždy. Hmota nie je dôležitá, aby sme mali kontakt s milovaniu bytosťou, aby jej energia zostala v nás a našom okolí. Môj Jurajko je nesmrteľný ako jeho filmy.
V rozhovore, ktorý sme s Jurajom robili pred dvomi rokmi, sa vyjadril, že nič neľutuje: „V živote som sa nevyhýbal ani vínu, ani fajčeniu, ani prekážkam.“ Zažil pády aj víťazstvá – aj čo sa týka zdravia, aj kariéry. Spomeniem napríklad výrok bývalého riaditeľa filmových štúdií na Kolibe Podhradského, ktorý počas čistiek vyhlásil, že Jakubiskove filmy sú najprekliatejšie diela slovenskej kinematografie. Žil Juraj Jakubisko v zmysle – čo ťa nezabije, to ťa posilní?
Isteže, všetko človeka zocelí. Juraj sa po revolúcii vybral navštíviť jedného pána, lebo mal pocit, že si to s ním musí vydiskutovať a zistiť prečo... Zazvonil pri jeho dverách. Otvoril mu úplne zlomený človek. Juraj sa otočil a šiel domov. Povedal mi: „Vieš čo? Vlastne mi ho prišlo ľúto.“ Prvý film za nových porevolučných podmienok bol Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Keď Juraj nevedel nájsť producenta na svoj ďalší scenár Nejasná správa o konci sveta, tak sme sa dohodli, že sa toho manažérsky ujmem ja. A pustili sme sa do náročnej a úžasnej spolupráce… Môj milovaný manžel bol výnimočný tvorca. Celý život točil filmy o človeku. Jeho tvorba je posiata symbolmi, filozofiou, zamýšľaním sa nad zmyslom života, nad zmyslom slobody, nad začlenením človeka do kolobehu sveta. Odhaľoval nám prítomnosť lásky v ľudskej bytosti. Juraj sa nevyjadroval k dočasnej a povrchnej politike, ale k hodnotám spoločnosti a ľudskej bytosti svojím nezameniteľným filmovým jazykom. Preto jeho filmy s nadšením prijímali diváci po celom svete a rozumeli im.
A po Nejasnej správe bola zas niekoľkoročná pauza...
Bolo to skoro osem rokov, ale nebolo to preto, že by Juraj ako tvorca nemal čo povedať. Nastala doba „boj o sponzora“, nie o kvalitu, ktorá začala brániť v nakrúcaní finančne náročných filmov. Filmári, umelci sa stali nemilosrdný predátormi a každý bojoval o svoje miesto pod slnkom. Každý zháňal peniaze na film po svojom.
